XI. Islandská príroda a životné prostredie
Článok 33:
Islandská príroda je zdrojom života v krajine. Každý je povinný brať na ňu ohľad a chrániť ju. Každému je podľa zákona zabezpečené právo na život neohrozujúce životné prostredie, pitnú vodu, čistý vzduch a nenarušenú prírodu. To všetko ale obnáša udržiavanie života a krajiny a ochranu území s verejným záujmom, nezaľudnenej divočiny, vegetácie a pôdy. Predošlá škoda by mala byť nahradená v maximálnej možnej miere. Využívanie prírodných zdrojov by malo byť spravované tak, aby sa minimalizovalo ich vyčerpávanie v dlhodobom časovom rozmedzí, pričom by sa malo dbať na práva prírody a budúce generácie.
Článok poukazuje na zvýšené verejné povedomie potrieb týkajúcich sa ochrany životného prostredia, čo sa odzrkadlilo aj v narastajúcej miere prijímania a zaraďovania takýchto opatrení do ústavných dokumentov po celom svete. S ohľadom na potrebu vyváženia práv súčasných a budúcich generácií, človeka a prírody samotnej, boli v posledných rokoch tieto ústavné smernice prepracované do detailnejších a špecifickejších foriem, na čo poukazuje aj zvýšený záujem verejnosti týkajúci sa dôležitosti prírody a jej vplyvu na zdravie a šťastie ľudstva. Aby sme zdôraznili ich význam a príbuzenský vzťah, takéto návrhy sú zahrnuté v rámci podmienok o ľudských právach napríklad v ústave Fínska. Islandský návrh ústavy zaujal rovnaké stanovisko a tak nasleduje príklad Fínska rovnako ako niektoré ústavy z krajín Južnej Ameriky (napr. Bolívia a Ekvádor). Podľa nedávneho vývoja právnych návrhov a myšlienok o prírode a životnom prostredí (spomenuté napr. v La Charte de l’environment – v prekl. Charta o životnom prostredí; prijatej francúzskym parlamentom ako súčasť ich ústavy z roku 2005), tradičné a zaužívané práva človeka využívať prírodu sú v rovnováhe s nezávislými právami a ochranou prírody proti nadbytočnému využívaniu v duchu udržateľného vývoja. Toto má však významný dôsledok. Obyčajní ľudia už teraz môžu hľadať právnu pomoc v záležitostiach súvisiacich s poškodzovaním životného prostredia a s ich právami na užívanie si prírody. Ustanovenie: „Predošlá škoda by mala byť nahradená v maximálnej možnej miere“ odkazuje inter alia (lat. okrem iného) aj na pastvu na verejnom alebo súkromnom pozemku, čo predstavuje hlavný zdroj erózie životného prostredia na Islande za posledné storočia; ako tomu bolo aj v prípade konfliktov a tvorby zákona v stredoveku ako je zaznamenané v Jónsbóku, Islandskom základnom zákone z rokov 1281-1662, kedy Islanďania odovzdali svoju autonómiu do rúk Dánskeho a Nórskeho kráľovstva a dohoda trvala až do roku 1874, kedy Dánsky kráľ poskytol Islandu prvé začiatky domáceho zákonodarstva spolu s ústavou, predchodcom predbežnej ústavy z roku 1944.
Táto diskusia navrhuje ďalšie spôsoby ako nazerať na predchádzajúce ustanovenia týkajúce sa kultúrnych statkov. Ak si islandská príroda a životné prostredie zaslúžia ústavnú ochranu, tak kultúrne dedičstvo krajiny si zaslúži ochranu rovnakého charakteru. Grécka ústava sa vydala paralelnou cestou ochrany prírody a kultúrneho dedičstva uvádzajúc, že „vykonávaním ochrany prírodného a kultúrneho dedičstva je splnomocnený štát“. Ak zájdeme o niečo ďalej, ústava Portugalska zaručuje, že „každý, či osobne alebo prostredníctvom združení, ktorých cieľom je hájiť záujmy, ktoré sú v stávke, …právo občana konať (lat. actio popularis) v prípadoch a len za podmienok stanovených právom, najmä čo sa týka práva poskytnúť prevenciu, potlačenie a stíhanie trestných priestupkov proti verejnému zdraviu, životnému prostrediu, kvalite života, a kultúrnemu dedičstvu, rovnako ako si aj uplatňovať nárok na primeranú náhradu škody poškodenej strany alebo strán.“ Tieto ustanovenia v Portugalsku sú v súlade s ustanoveniami chrániacimi životné prostredie a kultúru, ktoré sú zakotvené v Islandskom návrhu zákona, avšak nepresahujú ustanovenia týkajúce sa verejného zdravia alebo kvality života.
Článok 35 o „Informáciách o životnom prostredí a oprávnených záujmoch“ uvádza, inter alia (lat. okrem iného), že: „Prístup verejnosti k prípravám rozhodnutí, ktoré budú vplývať na životné prostredie a prírodu, rovnako ako povolenie žiadať o zásah nestranných administratívnych agentúr, má byť zaistený zákonom.“
Články 32-35 o kultúrnych statkoch, prírodných zdrojoch o prírode a životnom prostredí vrhajú svetlo na odchýlku z ústavy z roku 1944, ktorá týmito témam nevenuje žiadnu pozornosť. Tieto články stanovujú a špecifikujú “nové” pravidlá v mnohých moderných ústavách, no sotva v nejakej ústave spred rokov 80-tych. Ďalšie novinky zahŕňajú ustanovenia o právach na informácie, slobodu tlače, vymenovanie štátnych úradníkov, nezávislých štátnych agentúr a národné referendum, ku ktorému sa pomaly blížime.
XII. Právo na informácie a sloboda médií
Článok 15 obsahuje nasledujúce ustanovenia: „Informácie a dokumenty vlastnené vládou majú byť dostupné a zákon by mal zaistiť prístup verejnosti ku všetkým dokumentom zozbieraným alebo získaným verejnými činiteľmi.“
Článok 16:
…Sloboda médií, ich nezávislosť a transparentnosť vlastníctva majú byť zaručené zákonom. Ochrana novinárov, ich zdrojov informácií a informátorov má byť zaručená zákonom. Nie je prípustné narúšať dôvernosť bez súhlasu osoby poskytujúcej informácie okrem prípadu, ak by sa proces trestného stíhania a prenasledovania začal na základe súdneho príkazu.
Vyššie uvedené objasnenie práv na informácie pochádza zo švédskej ústavy, ktorá už v roku 1766 zaručila slobodu tlače a právo na informácie (vo švédčine „tryckfrihetsförordningen“) vrátane práva verejnosti na voľný prístup k oficiálnym dokumentom. Švédska ústava s týmito ustanoveniami bola predchodcom Francúzskej listine práv ( v orig. „The French Bill of Rights“) z roku 1789 a tiež prvému dodatku ústavy Spojených štátov amerických v roku 1791. Právo na informácie je neoddeliteľnou súčasťou ľudských práv a slobôd a z takého dôvodu musí byť chránené v rovnakej miere ako iné ľudské práva. Smernicou je transparentnosť, ktorá znamená, že legislatíva nie je oprávnená zakázať uverejňovanie informácií okrem informácií podliehajúcich tajným opatreniam. Toto všeobecné pravidlo (‘offentlighetsprincipen’ v švédčine, tiež odkazuje na niečo ako “pravidlá slnka”) znamená, že každému je garantovaný prístup k oficiálnym dokumentom, súdnym záznamom a otvoreným stretnutiam, kde dochádza k politickým rozhodnutiam. Fínsko má podobné ustanovenia vo svojej ústave.
Práva novinárov chrániť svoje zdroje informácií sa zásadne líšia najmä od tajomstva doktorov a právnikov, ktorých profesionálnou povinnosťou je nezdieľať utajované informácie s druhou stranou, dokonca ani na súde, ktoré nadobudli o(d) svojich klientov. Na druhej strane, je profesionálnou povinnosťou novinárov podieľať sa na šírení informácií a posúvať ich verejnosti. V takomto prípade sa podľa novinárov ústavná ochrana nevzťahuje na zozbierané informácie, ale len na zdroje informácií. Toto je zlomový bod, hlavný rozdiel, predstavujúci základ ústavnej ochrany zdrojov a informátorov. Sloboda médií je dôležitým pilierom demokracie a presne preto si zaslúži ústavnú ochranu.
Tieto dva články ohľadom práv na informácie a slobodu médií sa zameriavajú na zvýšenie transparentnosti a pomoci vykoreniť všetky vrstvy života prestupujúcu kultúru utajenia tajomstiev a submisívnu žurnalistiku. Na Islande donedávna dokonca ani poplatky spojené s cestovaním ministrov a iných verejných činiteľov neboli sprístupnené novinárom alebo širokej verejnosti. A problém pretrváva. V priebehu práce jedného z členov Ústavného výboru bol zamietnutý prístup k informáciám o penzijných poplatkoch z penzijného fondu verejných zamestnancov - k tým, ktorí prijímajú najvyššie odmeny. Požiadavka na tieto informácie bola založená na všeobecne známom fakte, že niektorí politici a verejní činitelia dostávajú niekoľkonásobne väčšie penzie, ale mená spolu s množstvom, ktoré obdržali, sú mimo dosah verejnosti, čo sa pokúša zmeniť aj nový návrh ústavy.
XIII. Vymenovanie štátnych úradníkov
Z článku 96:
Kvalifikácia a objektívne stanovisko by mali rozhodnúť o vymenovaní úradníkov. Keď ministerský kabinet vymenuje na pozíciu sudcu a štátneho žalobcu, vymenovanie má byť posunuté prezidentovi Islandu na podpísanie. V prípade, ak prezident odmietne jeho schválenie, Althingu stačí na prelomenie prezidentského veta dvojtretinová väčšinu hlasov, aby vymenovanie nadobudlo platnosť. Ministri môžu vymenovať osoby na ďalšie posty, ako im umožňuje zákon, no je nevyhnutné, aby boli odobrené nezávislým výborom. Ak minister nevymenuje na takúto pozíciu jedného z uchádzačov považovaného za najkvalifikovanejšieho, vymenovanie musí byť postúpené na schválenie parlamentu dvojtretinovou väčšinou hlasov. Prezident Islandu musí vymenovať predsedu takéhoto výboru.
Účelom vyššie uvedenej zmienky „kvalifikácia a objektívne stanovisko“ a založenie komisie slúžiacej ľuďom je zabrániť politikom vymenovávať nekompetentných ľudí alebo takých, čo by sa riadili rozhodnutiami ministrov a to na tie vyššie úradné pozície. Zákaz v rovnosti ustanovenia (článok 6) proti diskriminácii vzhľadom na „politickú príslušnosť“ okrem iného slúži podobnému účelu. Menovanie korupcie je závažný problém na Islande, ako možno vyvodiť napríklad z kritiky niektorých aspektov verejnej správy uvedených v ŠVK správe z roku 2010 ako aj zo stanovísk vydaných ombudsmanom parlamentu. Prv než minister vnútra vymenuje sudcov a štátneho žalobcu podľa svojej vôle, zákon ustanovuje, že buď prezident alebo dvojtretinová parlamentná väčšina musí odobriť vymenovanie. Obdobne, predtým než ministri vymenujú ďalších vyšších štátnych činiteľov (napr. ministrov kabinetu a riaditeľov kľúčových štátnych úradov) podľa seba, zákon nariaďuje, že takéto vymenovania musia byť odobrené odporúčaniami nezávislého výboru, ktorý bol zriadený úradom štátnej služby a jeho predseda je menovaný prezidentom alebo musí byť jeho nominácia podporená dvojtretinovou väčšinou parlamentu. Nová, kontrolná úloha udelená prezidentovi a prekrývajúce sa právomoci ministrov a parlamentu sa zameriavajú na rozptýlenie moci, aby vymenovania v štátnej službe zvýšili kompetencie v oblasti verejnej správy.
XIV. Nezávislé štátne orgány
Článok 97 hovorí:
Istým orgánom v štátnej správe, ktoré vykonávajú nevyhnutné regulačné funkcie alebo zhromažďujú informácie, čo je potrebné v demokratickej spoločnosti, má byť zo zákona zaručená jedinečná nezávislosť. Obsahová náplň a činnosť takýchto agentúr nemôže byť prerušená, značne zmenená alebo zverená iným agentúram okrem prípadu, kedy by väčšinové dve tretiny parlamentu prijali takúto zmenu.
Tento článok bol vytvorený, aby zabezpečil činnosť a nezávislosť štátnych agentúr, ktoré musia byť schopné operovať nezávisle bez akéhokoľvek politického zasahovania, obzvlášť agentúry s dôležitou dozornou funkciou a zodpovednosťou za zbier informácií, čo sa pokladá za nevyhnutný krok v demokratickej spoločnosti. Na diskusiách Rady boli v tomto konktexte zmienené niektoré z hlavných agentúr ako Centrálna banka (v orig. „Central Bank“), Úrad pre finančný dohľad (v orig. „The Financial Supervisory Authority“), Úrad pre hospodársku súťaž (v orig. „The Competition Authority“) a Islandský štatistický úrad (v orig. „Statistics Iceland“), okrem Národného kontrolného úradu (v orig. „The National Audit Office“) a ombudsmana parlamentu, ktorý už užíva ústavnej ochrany. Tento článok má tiež za úlohu obsiahnuť v sebe agentúry poverené dohľadom a zberom dát týkajúcich sa životného prostredia. Aby mohli kontrolné úrady vykonávať svoje povinnosti, musia byť nezávislé. Napríklad Orgány finančného dohľadu musia byť schopné prešetriť bankové operácie bez zásahu vlády alebo hrozby, že parlament len jednoduchým zásahom odstráni alebo preruší ich operácie. To isté platí pre agentúry zaisťujúce slobodné a férové hospodárske súťaže ako aj pre agentúry zhromažďujúce ekonomické dáta alebo poskytujúce finančné poradenstvo vláde a verejnosti. Riadiacim princípom tohto článku je nezávislosť so spoľahlivosťou. Nezávislá menová politika musí byť chránená pred premenlivosťou politického života. Pre Centrálnu banku bude náročné bez zaujatosti poskytnúť nestranné ekonomické poradenstvo. To isté platí aj pre ostatné inštitúcie poskytujúce rady v hospodárskej politike. Tieto inštitúcie musia byť pripravené vydať varovania týkajúce sa blížiaceho sa nebezpečenstva na ekonomickom a hospodárskom fronte a predložiť nepríjemné údaje a správu. Práve takéto situácie sú dôvodom vzniku návrhu zákona garantujúceho, že štátne orgány zákonom zaradené do tejto kategórie môžu byť zrušené dvojtretinovou väčšinou parlamentu. Narastajúca nezávislosť štátnych orgánov musí kráčať ruka v ruke ako s vonkajšou zodpovednosťou tak aj s vnútorným overovaním a kontrolou.
Článok o nezávislosti štátnych orgánov sa nezjavil len tak z čista-jasna. V roku 2002 sa vláda rozhodla narýchlo zrušiť Štátny ekonomický inštitút (v orig. „National Economic Institute“ založený v roku 1974) okrem iných vecí aj na základe, že ekonomických analýz od komerčných bánk bolo už dosť. Následne sa štatistiky Islandu začali orientovať opačným smerom, kým rozdeľovanie disponibilného príjmu meraného podľa indexu Gini[1] sa z roka na rok znižovalo z dôvodu vládneho prehodnotenia a presunu daňovej záťaže z bohatších vrstiev na strednú a nižšiu vrstvu. Vláda tak učinila, aby zlákala bohatých na zmenu pracovných príjmov na kapitálové príjmy, zdanené na desať percent, zatiaľ čo podstatné zmrazenie úrovne nezdaniteľného príjmu s takým výsledkom, že inflácia, prostredníctvom daňového dotvarovania, prinútila časom ľudí s čoraz nižším a nižším príjmom platiť dane. Nasledovný nárast v nerovnosti priviedol Island v prerozdeľovaní dôchodku k tomu, že sa začal postupne vzďaľovať severským krajinám v polovici 90. rokov a ocitol sa na ceste k rovnosti so Spojenými štátmi americkými z roku 2007. Šlo o dramatickú zmenu, ktorú vláda v tom čase popierala ( Gylfason et al., pp. 155-6). Pred vypuknutím krízy narastajúca nerovnosť, alebo priepasť, medzi príjmami a majetkom bola jedným z niekoľkých signálov, že Island si koledoval o finančné problémy, a teda nenapredoval správnou cestou. Narastajúca nerovnosť tiež predznamenala veľkú hospodársku krízu v Spojených štátoch v 1929-39 (Galbraith, 1988, ss. 177-8).
XV. Národné referendum a úloha prezidenta
Návrh sa usiluje o ochranu a posilnenie jednej z najdôležitejších častí ústavy z roku 1944, menovite sa jedná o polo-prezidentský model parlamentnej demokracie, v dvoch hlavných bodoch.
Prvý z bodov, ústavné právo s možnosťou odvolať sa na zákony národného referenda prijaté parlamentom ostáva nezmenené a v rukách prezidenta, a za ďalšie, je udelené tiež desiatim percentám elektorátu. To znamená, že dokonca aj v prípadoch, kedy prezident nevidí žiaden dôvod predložiť časť legislatívy pred referendum, tak platné podpisy desiatich percent elektorátu zmôžu niečo. Skúsenosť z iných krajín poukazuje na to, že vyššie ako minimálne hodnoty, t.j. 15%, je ťažké prekonať (Priama demokracia, v orig. „Direct Democracy“, 2008, p. 198). Preto sú národné referendá bežnejšie používané ako predtým. Cieľom je podporiť priamu demokraciu. Na Islande sa v minulosti konalo len 7 referend, napríklad o prohibícii z roku 1908 a jej zrušení v roku 1933, ale aj nedávno došlo k referendu týkajúceho sa štátnych záruk v spojení s diskusiou Zachráňme Island zahŕňajúc pritom islandskú, britskú a holandskú vládu. Vláda sľúbila referendum o novele ústavy pod tunajším dohľadom i referendum o členstve do Európskej únie na základe splnenia vstupnej dohody medzi EU a Islandom v súlade s vyjednávaním od roku 2009.
Podľa článkov 65, 66, a 67:
Desať percent voličov môže žiadať o petíciu za referendum o legislatíve prijatej parlamentom… Legislatíva bude zrušená, ak bude zamietnutá elektorátom; ale rovnako môže ostať aj v platnosti. Avšak, parlament sa môže rozhodnúť anulovať legislatívu pred tým, ako dôjde k referendu. … Dve percentá elektorátu môžu predložiť poznámku k vybaveniu. Desať percent môže predložiť legislatívny návrh do parlamentu. Parlament môže predložiť protinávrh vo forme iného legislatívneho návrhu. Ak návrh voličov nebol stiahnutý, mal by byť postúpený na referendum ako aj návrh zákona z parlamentu, ak bol predstavený. … Referendum nemôže byť uskutočnené len na základe týchto stanov týkajúcich sa štátneho fiškálneho rozpočtu, doplňujúceho fiškálneho rozpočtu, právnych predpisov prijatých za účelom vykonávania záväzkov podľa medzinárodného práva, ani pokiaľ ide o daňové záležitosti či občianstvo.
Otázky, ktoré sú považované za nevhodné na referendum žiadané 10%-mi elektorátu – ako vládny rozpočet atď. – nespadajú do oblasti kompetencie prezidenta posunúť zákon do referenda. Právo prezidenta v tomto smere ostáva v nezmenenej forme od súčasnej praxe. Smernicou k týmto trom princípom je rozdelenie moci za účelom podpory priamej demokracie využitím národného referenda a aby sa parlament odľahčil od istých náročných a rozvratných rozhodnutí, ako je členstvo v EÚ alebo nová ústava. Tento článok preto kladie za cieľ podporovať outsourcing, alebo lepšie povedané dať možnosť ľuďom vytvárať tiež zákony miesto parlamentu, keďže demokracia podľa slov Lorda Georga Browna, britského ministra zahraničných vecí v 60. rokoch, ktoré predniesol na verejnej prednáške v Reykjavíku v 1971., znamená, že: „Nemal by nám nikto brániť byť hlupákmi, ak nimi chceme byť.“
[1] Index Gini bol zavedený talianskym štatistikom a sociólogom Corradom Gini. Koeficient meria nerovnosť medzi hodnotami rozloženej početnosti (napríklad úroveň príjmu). Nulový koeficient vyjadruje dokonalú rovnováhu a teda všetky hodnoty sú rovnaké, t.j. napr. že všetci v štáte majú rovnaký plat. Ak je hodnota koeficientu 1 alebo 100%, vyjadruje maximálnu hodnotu nerovnosti, t.j. že niekto vlastní všetok majetok.
