Island – Ústava
Od kolapsu k ústave:
Prípad Island
Thorvaldur Gylfason
CESIFO Pracovný návrh č. 3770
Kategória 2: Verejná voľba
Marec 2012
Elektronickú verziu písomnosti možno stiahnuť zo SSRN website: www.SSRN.com
• z RePEc website: www.RePEc.org
• the CESifo website: Twww.CESifo-group.org/wpT
Od kolapsu k ústave:
Prípad Island
Abstrakt
Krízy zväčša predchádzajú ústavám. Nasleduje stručný pohľad na relevantné historické pozadie, a preto sa tento článok zameriava na poukázanie svetu, prečo sa Island už krátko po vyhlásení finančného kolapsu v roku 2007 nachádza na ceste prispôsobovania sa novej ústave s novými podmienkami, aby nahradila provizórnu ústavu z roku 1994. Cieľom je tiež poukázať na fakt ako návrh novej ústavy z roku 2011 prešiel do svojej teraz existenčnej formy so značnou pomocou od širokej verejnosti. Ďalej spis načrtáva niektoré z kľúčových ustanovení konštituovania novej ústavy a taktiež ako sa odlišuje od svojej predošlej formy. Článok sa takisto zaoberá stručnou diskusiou o možných prekážkach s účelom prispôsobenia návrhu v parlamente, úlohy verejnosti a lekciách, ktoré si ostatné krajiny z tejto ústavy môžu vziať a takisto nakoľko čerpala islandská ústava z cudzích ústav.
20. marca 2012
Autorom je profesor ekonómie na Islandskej univerzite, ktorý bol členom 25 zástupcov v Islandskom ústavnom výbore a zúčastnil sa sedení od 1. apríla do 29. júla 2011, a bol zvolený národom a vymenovaný parlamentom, aby prepracoval ústavu. Čitatelia neznalí islandskej situácie si možno budú priať konzultovať to s Gylfason et al.(2012, kpt. 7) pre lepšie pochopenie. Autor ďakuje Ragnarovi Adalsteinssonovi, Rabah Arezkovi, Lýdur Árnasonovi, Vilhjálmur Árnasonovi, Jon Elsterovi, Benediktovi Goderisovi, Gudmundur Gunnarssonovej, Pétur Gunnarssonovi, Jón Baldvin Hannibalssonovi, Hjörtur Hjartarsonovi, Valur Ingimundarsonovi, Ólafur Ísleifssonovi, Örn Bárdur Jónssonovi, Illugi Jökulssonovi, Helgi Skúli Kjartanssonovej, Sixten Korkmanovej, Svanur Kristjánssonovi, Katrín Oddsdóttirovej, Hermann Oskarssonovej, Sigrídur Ólafsdóttirovi, Jón Thór Ólafssonovi, Lárus Ýmir Óskarssonovi, Birgitte Swedenborgovej, Ragnar Torvikovi, Mile Versteegovej, Leif Wenarovi a účastníkom semináru na Štokholmskej ekonomickej univerzite pre ich odvahu a konštruktívne pripomienky na skoršie verzie textu.
Obsah
I. Predhovor
II. Od siedmych vĺn k ekonomike
III. Iná krajina, iná ústava
IV. Historické povedomie
V. Postup
VI. Zásah najvyššieho súdu
VII. Návrh ústavy: Predbežné kroky
VIII. Hlavné myšlienky a prekážky
IX. Jeden človek – jeden hlas
X. Prírodné zdroje
XI. Islandská príroda a životné prostredie
XII. Právo na informácie a sloboda médií
XIII. Dohoda štátnych úradníkov
XIV. Nezávislé štátne agentúry
XV. Národné referendum a úloha prezidenta
XVI. Anomálie
XVII. Neprítomní: finančné a fiškálne otázky
XVIII. Islandské právo a právnici
XIX. Od bezvedomia k davovému povedomiu
XX. Poučenie z iných a pre iné krajiny
I. Predhovor
Keď krajiny krachujú, prirodzenou reakciou jej obyvateľov na tento jav je okrem iného aj prešetriť ich právne a ústavné dôvody s cieľom nájsť skryté chyby a napraviť tak vznilnuté omyly. Toto bolo jednou z požiadaviek tzv. Revolúcie šitej horúcou niťou, ktorá otriasla Islandom po dramatickom krachu v októbri 2008, keď tri banky so štátnym podielom 85% v bankovom systéme zbankrotovali behom týždňa a majetok vlastnený štátom zmizol behom noci. Pád zvyšku bankového systému bol len otázkou času. Názov na revolúciu šitú horúcou niťou bol zvolený pre búrlivý treskot, ktorý dopomohol spečatiť osud vlády smerujúci k rezignácii na začiatku rokov 2009 a deklarovať nové parlamentné voľby, pri ktorých vedúce strany vlády pred krachom – spolupráca dvoch najväčších politických strán, Nezávislá strana a Strana progresívnych (v orig. „The Independence Party“ a “The Progressive Party“) – stratili moc a vydláždili si cestu pre vytvorenie novej vlády Strany Sociálnych Demokratov a ľavicovej Strany Zelených. Tieto udalosti šli spočiatku ruka v ruke s neveľkým nadšením spoločnosti vyšetrovať, kde a čo sa pokazilo. Bola preto založená špeciálna kancelária štátneho žalobcu a jeho pozícia bola verejne proklamovaná, ale zákazníkov nebolo.
Po niekoľkých odkladoch minister spravodlivosti vymenoval špeciálneho prokurátora, ktorému musel Úrad pre kontrolu financií (ďalej len „ÚKF“, v origináli Financial Authority Supervisory) spolu s novým post-krachovým vedením, predložiť 80 prípadov s podozreniami na spreneveru/podvod pred a počas krachu. Medzitým parlament vytvoril Špeciálnu vyšetrovaciu komisiu (ďalej len „ŠVK“, v origináli „Special Investigation Committee“), ktorá prišla so zdrvujúcou správou v apríli 2010 odhaľujúcou zločiny bankárov a závažné zanedbanie niektorými politikmi a verejnými funkcionármi (viď Gylfason, 2010). V odpovedi pre ŠVK sa písalo, že parlament jednohlasne prijal v septembri 2010 rezolúciu s počtom hlasov 63 (nikto nebol proti), kde sa písalo okrem iných vecí aj o tomto: „Parlament rozhodol o tom, že kritika islandskej politickej kultúry sa musí brať so závažnosťou a zdôraznil, že sa z toho musia poučiť. Parlament sa uzniesol na tom, že správa od ŠVK je usvedčujúcim rozsudkom vlády, politikov a verejnej správy…“ (môj[1] preklad).
Keď sa zrúti lietadlo, neobrátime list. Nie, trváme na komplexnom vyšetrovaní. Rovnaký postup musíme aplikovať aj v prípade, keď banky sckrachujú, obzvlášť keď skrachujú všetky a k tomu v ten istý čas. Dlhujeme to nielen sebe, ale aj ostatným, nevynímajúc tých, ktorí boli poškodení a tiež tým, ktorí nám pomohli z ťažkostí. Komisia pre bezpečnosť na palube (ďalej len „KBP“, v origináli: „National Transport Safety Board“), prešetruje pád každého civilného lietadla v Spojených štátoch. V Európe vykonáva túto úlohu Komisia pre vyšetrovanie civilného letectva (ďalej len „KVCL“, v origináli: Civil Aviation Accidents Commissions). V dôsledku toho je možné vidieť bankový a finančný systém rovnako ako civilnú leteckú dopravu. Presne pre takéto prípady, keď sa veci pokazia, musí existovať dôveryhodný mechanizmus, aby zaistil celkové odhalenia. Ak vláda váha, potom medzinárodné spoločenstvo bude možno chcieť zvážiť vzájomné akceptovateľné spôsoby ako vyplniť dieru. Spoľahlivá analýza krachu je však nevyhnutný prostriedok ako sa vyhnúť tomu, aby sa história neopakovala.
Po páde komunizmu v rokoch 1989-91 krajiny východnej a strednej Európy, všetky okrem Maďarska, ktoré čakalo až do roku 2012, prijali okolo 25 nových ústav (Elster, 1995). Južná Afrika prijala novú ústavu v rokoch 1994-96, čo nasledovalo po potlačení rasovej segregácie.
Po nedávnych zmenách režimov v Severnej Afrike niekoľko krajín z tohto regiónu je ochotných prepracovať svoju ústavu. Väčšina ústav je napísaných, alebo upravených, istým spôsobom po ekonomických či politických prevratoch, pretože krízy často spúšťajú požiadavky po nových začiatkoch, alebo odhalia trhliny, ktoré musia byť opravené. V časoch pokoja a mieru ľudia a politici majú zväčša iné veci, nad ktorými premýšľajú. Sú aj výnimky, ako napríklad Švédska (1974) a Kanadská (1982) ústava, ktoré boli spísané z čista jasna bez toho, aby ich musela spustiť kríza.
II. Sedem vĺn k ekonomike
Elster (1995) rozpoznáva sedem vĺn týkajúcich sa tvorby ústavy, ktoré nasledovali po vytvorení Deklarácie nezávislosti Spojených štátov z roku 1776.
Prvá sa odohrala počas rokov 1780-91 - Spojené Štáty, Poľsko a Francúzsko prijali novú ústavu, tak ako spravilo aj Švédsko v roku 1809 a Nórsko v 1814.
Druhá sa niesla v duchu revolúcií v Európe v 1848 keď niekoľko krajín prijalo novú ústavu, pričom niektoré z nich netrvali dlho, avšak len preto, lebo revolúcie vedúce k tvorbe ústav boli potlačené.
Tretia vlna sa prehnala Európou po prvej svetovej vojne (1914-18), keď Poľsko, Československo a porazené Nemecko prijali nové ústavy.
Štvrtá vlna nasledovala po druhej svetovej vojne (1939-45), keď víťazi viac-menej nadiktovali Taliansku, Nemecku a Japonsku novú ústavu.
Piata vlna vznikla približne v rovnakom čase, keď zapadlo slnko nad kolóniami Spojeného kráľovstva, Francúzska a nad ďalšími krajinami v Ázii a Afrike po roku 1945. Tieto ústavy boli zväčša odvodené z predošlých verzií koloniálnych mocností.
Šiesta vlna prišla, keď autoritatívne režimy v južnej Európe boli zbavené svojej politickej moci v 1974-78 a Grécko, Portugalsko a Španielsko prijali novú demokratickú ústavu.
Siedma, teda posledná, vlna spojila východnú a strednú Európu po páde komunizmu okolo roku 1990. V posledných rokoch, niektoré štáty Latinskej Ameriky oživili svoje ústavy predstavením nových podmienok o ochrane krajov spomedzi ostatných vecí. Ackerman (1997) spomína podobnú vec, keď označuje posledných šesťdesiat rokov ako „vlnu tvorby ústavnosti.“
Suma sumárum, spojenie medzi tvorbou ústavy a krízami, alebo inými stavmi núdze, sa zdá byť celkom jasné. Elster (1995) rozlišuje niekoľko typov kríz či stavov núdze a to, ako došlo ku vzniku ústavy. Prevrat zapríčinený revolučnou vojnou v Spojených štátoch 1775-1783 dal podnet na spísanie novej ústavy v roku 1787. Francúzska ústava z roku 1791 a revolúcia z 1789. vznikla pre všeobecné spory, najmä kvôli groteskným nerovnostiam v bohatstve, ktoré poukazovali okrem iného na rozdiel v priemernej výške majetku medzi aristokraciou a pracujúcou triedou (Komlos, 2003). Rovnako francúzska či nemecká ústava z roku 1848 by nás zaviedla do revolučnej situácie v Európe tých čias. Islandské ústavodarné zhromaždenie z roku 1851 malo tie isté príčiny, ale nepodarilo sa už dosiahnuť ústavnú reformu, aj keby uspeli v tvorbe zrušenia pretrvávajúcich krokov dánskeho kráľovského obchodného monopolu na Islande. Francúzska ústava z roku 1958, znovu podľa Elstera (1995), vznikla pre obavy Charlesa de Gaullea, neskoršieho prezidenta, z Alžírskeho povstania proti francúzskej vláde. Porážka vo vojne je ďalším dôvodom a zdrojom novej ústavy ako v prípade Nemecka po oboch svetových vojnách, v prípade Poľska po prvej svetovej vojne a v Taliansku a Japonsku po druhej svetovej vojne. Opätovne vybojovaná nezávislosť je ďalším zdrojom ako v Spojených štátoch v 1776., tak aj v niektorých krajinách Ázie a Afriky po 1945. Všimnite si v tomto zozname absenciu finančných kríz. Veľká hospodárska kríza v roku 1929 nespustila proces tvorby dodatkov k ústave na oboch brehoch Atlantiku, pretože zmeny k zákonu so všeobecnou pôsobnosťou práva – najmä Glass-Steagall Akt z roku 1933 – boli považované za dostatočné.
Ak sa na to pozrieme z dnešnej perspektívy, niekto by sa mohol diviť a pýtať, či v Spojených štátoch prijatý zákon Glass-Steagall rozdeľujúci komerčné bankovníctvo od aktivít investičného bankovníctva za účelom zvýšenia bezpečnosti a ochrany vkladateľov (deponentov) a zníženia pravdepodobnosti a možnosti budúcich finančných kríz, nemal možno v spojení so založením Národnej a devízovej komisie (v origináli Securities and Exchange Commission) z roku 1934 nadobudnúť formu dodatku k ústave.
Cieľom aktu Glass-Steagall bolo chrániť zákazníkov bežných bánk vystaveniu neželanému a nechcenému risku (Gylfason, a spol,, 2010, 4. kapitola). Bola táto ochrana vložená do ústavy? Možno použiť termín nedbanlivé, ale dereguláciu bankovníctva a financií v Spojených štátoch po roku 1980 by bolo ťažké vyniesť na svetlo sveta. Možno demisiou bratov Lehmanovcov v septembri 2008 sa nasledná medzinárodná finančná kríza mohla odvrátiť. Prirodzene, tento postup myšlienok je komplikovaný už len z toho dôvodu, že na sever od hraníc len zopár malých bánk zlyhalo v 30. rokoch 20 storočia. Kanadský finančný systém si zachoval svoju silu, dokonca i počas súčasnej globálnej krízy. Predsa len, na rozdiel od amerických bánk spadajúcich pod Glass-Steagall, kanadské banky boli vždy univerzálne. Tie ponúkali ako komerčné bankové služby tak i investičné bankové služby, no bez vedľajších strát/rizík. Z toho dôvodu rozdelenie komerčného bankovníctva a investičného bankovníctva popri Glass-Steagall nebolo nevyhnutné v Kanade a ani v Európe. Keď sa ale pozrieme na nedávne finančné problémy v Európe, možno práve Európa potrebovala tento zákrok. Ale Kanada je v bezpečí. Vytvorenie právnych ochranných opatrení (inak firewall), aby sa separovali komerčné banky od investičných bánk, nemôže byť preto chápané ako nevyhnutný a univerzálny liek na pravidelné finančné krízy. Fakt, že Kanada nikdy nepocítila potrebu prijať takéto zákonné opatrenia, automaticky nepodrýva argument prijať také reštrikčné opatrenia do ústavy krajín ako sú Spojené štáty kvôli historicky sa opakujúcim a nákazlivým finančným krízam. Podľa všetkého v záujme efektívnosti a flexibility na finančných trhoch a na základe toho, že zákony a regulácie sú dostatočné, žiadna krajina ešte, podľa mojich vedomostí, nezačlenila tieto opatrenia do ústavy.
Súčasná literatúra pojednávajúca problematiku a problematike tvorby ústav ekonomík priniesla niekoľko zaujímavých bodov, ktoré by mali objasniť nasledovnú diskusiu.
Persson a Tabellini (2005) vytvorili a otestovali niekoľko hypotéz o ekonomických dôsledkoch – napr. veľkosť verejného sektoru – pri rozličných typoch ústav vybudovaných na kontraste prezidentského a parlamentného systému vládnutia. Ako Hirschl (2010), Ticchi a Vindigni (2010) kladú dôraz na ekonomický pôvod ústavy, kráčajúc pritom v šľapajách Bearda (1913), ktorý tvrdil, že americká ústava bola navrhnutá tak, aby odrážala záujmy ekonomických elít tých čias zahrňujúc do nej i členov ústavnej konvencie vo Filadelfii tak, aby si zabezpečili právo osobného vlastníctva rovnako ako tú najlepšiu možnú inštitucionálnu štruktúru pre súkromné podnikanie. Porovnávajú „majoritnú“ ústavu (napr. s prvotným volebným systémom ako s pomerným zastúpením) ako sú ústavy Veľkej Británie, Kanady, Austrálie a Nového Zélandu a tiež, do istej miery, Spojených štátov a „samovoľnú“ ústavu charakteristickú pre severnú Európu, pričom poukazujú na to, ako nevyrovnané spoločnosti majú tendenciu preferovať „majoritnú“ ústavu. Acemoglu, Robinson a Torvik (2011) analyzujú klady a zápory ústavnej kontroly a vyvažovania, poukazovania inter alia (okrem iného), že účelná kontrola a vyvažovanie sa vyskytujú v menšej miere, ak je politická elita dobre organizovaná a schopná ovplyvňovať alebo podplácať politikov, obzvlášť v nerovných spoločnostiach. Acemogl, Egorov a Sonin (2012) pojednávajú o medzičasových aspektoch tvorby ústavy zdôrazňujúc, že je potrebné nahliadať na fenomén zavedenia a prijatia ústavy aj v kontexte dôsledkov v blízkej či ďalekej budúcnosti.
III. Iná krajina, iná ústava
Ústavy pripomínajú kurzové režimy v tom, že v dôsledku veľkého množstva cieľov sa nedá všetko ušiť na mieru. Niektoré krajiny sa zriekli flexibilného výmenného kurzu a prijali pevne stanovený kurz, alebo sa stali členom menovej únie, pretože hľadali väčšiu menovú stabilitu. Iné krajiny zasa uprednostňujú pohyblivé kurzy pred fixnými v honbe za flexibilitou. Preto niektoré krajiny upevňujú devízové kurzy, zatiaľ čo iné krajiny ich povolia, aby ich výmenný kurz bol flexibilný a je aj taká skupina krajín, ktorá prechádza z pevných na premenlivé kurzy. A takto by to malo byť. Odlišné výmenné kurzy v rôznych krajinách odrážajú rozdielne hodnotenia relatívnych cien flexibility a stability.
Rovnakým spôsobom sa aj ústavy odlišujú, pretože sa zameriavajú na to, aby uspokojili rozmanité a niekedy rozporné ciele. Takýto spor môže predstavovať zavedenie jasných a záväzných a pritom pružných pravidiel. Ústava by mala byť jasne konštituovaná a vyhnúť sa právnej nejednoznačnosti. „Ústava, ktorá sa neprispôsobí, zanikne“ (Posner, 2007). Rozdielne ústavy odrážajú čiastočne odlišné hodnotenia relatívnych hodnôt zrozumiteľnosti, spoľahlivosti a flexibility. Súčasná literatúra o ochranných právach v časoch krízy objasňuje takýto spor (Goderis and Versteeg, 2012). Mali by sa krajiny striktne pridŕžať svojich záväzkov voči ľudským právam? Alebo by mali byť pružné? – to znamená byť pripravené obetovať slobodu za bezpečie. Ak väčšina v časoch ohrozenia spanikári a nebude schopná hájiť a brániť záujmy menšiny, potom je na mieste, aby sa pridržiavali predošlých záväzkov.
S týmto však Posner (2007) nesúhlasí a zdôrazňuje, že ústava nie je samovražednou dohodou a že vlády by dnes mali vedieť prijať kompromisy, aby mohli zajtra zachrániť životy. Okrem toho, ústavy by mali odzrkadľovať miestne okolnosti, zvyky a históriu (Jacobsohn, 2010). Niektorí vedci ale tvrdia, že ústavy sú v skutočnosti dôkladne vypracované dokumenty. Goderis a Versteeg (2011) poukazujú na to, že konštitučné predpisy sa často prepožičiavajú od iných národov. Pravda je na oboch stranách. Ak história ukáže na niektoré národy – ako napríklad Dánsko – a aby sme boli spravodlivo potrestaní, oni budú možno potrebovať zopár základných pravidiel alebo reštrikcií, aby dokázali regulovať ich správanie. Ak história tvrdí, že niektorým krajinám – stretnite sa napríklad s Islanďanom! –chýba dánska disciplína, zrejme na to budú tie krajiny potrebovať prepracovanejšie a menej flexibilnejšie zákony. Disciplína či jej neprítomnosť by nemali odrážať národný charakter, ak čosi také v národe existuje, ale mohla by byť výsledkom iných okolností, ako sú napríklad inštitúcie a vek. Island je mladá republika (založená v roku 1944). Od roku 1939 Islandská koruna stratila zo svojej hodnoty 99,95% vis-à-vis, alebo v porovnaní s Dánskou korunou, aby ste pochopili posun v disciplíne, tak i hodnotu ako politickú, tak finančnú. Práve z tohto dôvodu zrejme dánska ústava, z ktorej islandská pramení, slúži lepšie svojmu účelu (Dáni naposledy pozmenili ústavu v roku 1953). Ak je tomu tak, možnože krajiny s históriou vyššej inflácie – napríklad Island a Turecko – potrebujú omnoho viac zrozumiteľnejšiu ústavu ako krajiny s nízkou infláciou, v podstate testovateľnú možnosť. Okrem toho, hodnotenie relatívnych zásluh cieľov ústav sa zrejme bude meniť v priebehu času. Napríklad niektorí pozorovatelia navrhli, že systém vzájomnej kontroly a vyváženia medzi zložkami moci, zakomponovaných s toľkou opatrnosťou do americkej ústavy z roku 1787, možno nedávno prispel vo Washingtone k uviaznutiu na mŕtvom bode.
Nech je ako chce, zdá sa byť jasné, že absencia systému vzájomnej kontroly a vyváženia medzi zložkami moci v dočasnej ústave Islandu z roku 1944 umožnila neznámemu výkonnému rezortu vlády chopiť sa priveľkej moci na účet parlamentu i súdu. Tri príklady postačia.
Prvý, prakticky na vlastnú päsť, dvaja členovia užšej vlády sa rozhodli zapísať Island do tzv. „Koalicie dobrovoľne zúčastnených“ (v orig. „Coalition of the willing“) a viesť inváziu do Iraku v roku 2003 bez akejkoľvek rozpravy či podpory v parlamente.
Druhý, po tom čo Najvyšší súd Islandu rozhodol v roku 1998, že Islandský systém rybárskeho hospodárstva je diskriminačný a preto neústavný, súd stiahol svoje rozhodnutie v roku 2000 pre viditeľný tlak od oboch ministrov. V roku 2007 Americký národný výbor pre ľudské práva (v orig. „The United Nations Committee on Human Rights) vyjadril súhlas s predošlým verdiktom vydaním záväzného posudku deklarujúceho nespravodlivú povahu rybárskeho hospodárskeho systému z dôvodu porušenia ľudských práv a prikázal islandskej vláde napraviť situáciu (viď Medzinárodný dohovor o ľudských a politických právach, CCPR/C/91/D/1306/2004, 14 December 2007[2]).
Tretí príklad, ktorým boli politicky motivované súdne nariadenia a rodinkárstvo, otriasli verejnou dôverou v súdy. Od roku 1926 do roku 2008 sa Strane Nezávislých a Strane Progresívnych podarilo, napriek osobitnej kontrole ministerstvom spravodlivosti upriamenej na tieto dve strany, udržať zjednotené hlasy všetkých sudcov okrem šiestich rokov (1944-47, 1956-58, 1979-80, a 1987-88).
Tieto strany sprivatizovali dve štátne banky 1998-2003 spôsobom, ktorým si vydláždili cestu a to tak, aby boli zruinované v rekordnom čase, ako to je uvedené v správe Špeicálnej Vyšetrovacej Komisie, ďalej len „ŠVK“ (v orig. „SIC“ i.e. Special Investigation Commission) a ďalších verejných dokumentoch (viac v častiach VI, VII, a XIX).
Neboli to však ojedinelé prípady. Práve naopak, boli súčasťou širšieho vzoru. Nadradenosť výkonnej moci nad legislatívnu a súdnu prinútila islandskú vládu prakticky prikloniť sa skôr k prezidentskému systému vlády ako k parlamentnému, či poloprezidentskému. Táto interpretácia sa zhoduje s objavmi Andersena a Aslaksena (2008), že v demokratických krajinách (i) priveľká závislosť na prírodných zdrojoch má tendenciu spomaliť ekonomický rozvoj na dlhé obodbie (takzvaná „kliatba zdrojov“, v orig. „resource curse“) pod prezidentským systémom vlády a nie pod parlamentným systémom vlády a (ii) na rozdiele medzi parlamentným a prezidentským systémom záleží viac kvôli dôsledku prírodných zdrojov na ekonomický rast ako pri rozdiele medzi demokratickou a autokratickou formou vlády.
Nekontrolovaná autoritatívna výkonná moc najprv umožnila islandskej vláde prideliť hodnotný spoločný majetok zberných kvót majiteľom plavidiel z polovice 80. rokov 20. storočia a potom, akoby to bolo v móde, podať si ruky – niekto by povedal skočiť do postele – s bankármi, ktorí ako prvé predali štátne banky svojim politickým kamarátom za slušné ceny, v ruskom štýle, a potom sa uistiť, žeby banky neboli príliš obťažované spätnými požiadavkami alebo zvedavými finančnými dozorcami. Banky na oplátku štedro podporovali politické strany a aj individuálne politikov, čo sa už detailne uvádza v deväť zväzkovom vydaní, 2300 stranovej správe, ktorú vydala Špeciálna vyšetrovacia komisia vymenovaná parlamentom (SIC, 2010, zv. 2, str. 200-201, a zv. 8, str. 164-170, dostupné len v Islandčine okrem krátkeho exekučného zhrnutia, ktoré sa už nezmieňuje o finančných vzťahoch medzi bankármi a politikmi, ale viď tiež Árnason, 2010). Keď banky zbankrotovali, každý jeden z desiatich členov parlamentu z celkového počtu 63 dlhoval bankám viac ako jeden milión eur a to ešte za pred-krachový výmenný kurz koruny; ich osobné dlhy siahali od 1 milióna do 40 miliónov €. Priemerný dlh člena parlamentu bolo 9 mil. €. O tom, koľko členov parlamentu dlhovalo bankám, povedzme, pol milióna € alebo viac, už ŠVK neinformovala. Nebolo ani známe, či úvery skrachovaných bánk kvôli politikom budú preplatené, alebo odpísané. Bill Moyers[3], ktorý spovedal Simona Johnsona, ekonóma, na PBS (islandská televízna stanica), povedal ich divákom, že americký finančný priemysel minul 180 miliónov dolárov na politickú kampaň v roku 2010, čo predstavovalo 60 centov na osobu. Je ťažké porovnávať islandského obyvateľa s tým americkým, no podľa správy ŠVK to vychádzalo 8 dolárov na Islanďana v roku 2006, čo bolo 14krát viac ako na Američana.
IV. Historické povedomie
Ale začnime pekne poporiadku. Dánsko v roku 1904 garantovalo Islandu autonómiu, no pod záštitou personálnej únie, t.j. Island a Dánsko mali spoločného kráľa. Islandská ústava z roku 1944[4] odsúhlasená 98%-ami možných voličov a prijatá v Thingvellire, starovekom meste parlamentu (Althing[5] – pomenovanie pre Islandský parlament ešte z roku 930), bola prevzatá z Dánskej ústavy, po ktorej nasledovali dôkladné debaty vedúce od nahradenia ľudom voleného prezidenta s potencionálne významnými právomocami ku kráľovi s dedičným právom. Nová ústava nahradila ústavu spísanú Christiánom IX. v roku 1874, dánskym kráľom, v deň tisíceho výročia osídlenia Islandu, a tá bola následne prepracovaná v roku 1920. Nová ústava z roku 1944 bola časťou islandského unilaterálneho, ale trochu kontroverzného rozhodnutia spred dvoch rokov. Išlo o čo najrýchlejšie oddelenie sa od Dánska, ktoré okupovalo Nemecko. K oddeleniu došlo po dohode medzi týmito dvomi krajinami v roku 1918, keď Islandu bola uznaná suverenita a nepatrne krátko na to úplná nezávislosť. Hlavný rozdiel bol však v tom, že v monarchickej únii týchto dvoch krajín Dánsko aj naďalej spravovalo Islandské zahraničné záležitosti aj po 1918. Úzka spojitosť medzi prijatím novej ústavy a oddelením sa od Dánska vysvetľuje 98% v prospech ústavy. Hlasovať PRE bolo všeobecne považované za národnú povinnosť, aby sa pochopilo, že ústava bola len predbežná a že nevzbudí príliš veľa verejnej rozpravy. Vtedy však s mimoriadnou opatrnosťou guvernér Islandu, Sveinn Björnsson, ktorý bol zvolený za prvého islandského prezidenta v 1944., trval na tom, aby bol ľudom zvolený prezident, než by mal byť vymenovaný parlamentom a teda dosadený politikmi. Stal sa jedným z prvých spomedzi európskych politikov, ktorí tak konali. Guvernérovi pomohol rozkol medzi politickými stranami, ktorý bol príčinou ich dysfunkcie až do takej miery, že neboli schopní vytvoriť vládu. Z toho dôvodu v roku 1942, s nežičlivým súhlasom parlamentu, guvernér vymenoval mimoparlamentný kabinet. Medzitým, prvý vedecky podložený názor podľa prieskumu verejnej mienky na Islande ukázal, že 70% voličov uprednostňuje prezidenta vybraného ľudom ako kandidáta navrhnutého parlamentom.
Ústavy z roku 1944 dávala prezidentovi dvojnásobné množstvo kompetencií. Po prvé, prezident či prezidentka mali usmerňujúcu a riadiacu úlohu pri formovaní vlády po parlamentných voľbách. Po druhé, prezident mohol posunúť zákony prijaté parlamentom do národného referenda. Táto právomoc však spala 60 rokov a nebola ani použitá až do roku 2004, keď parlament prijal zákon, ktorý by prelomil a efektívne ukončil pôsobenie druhej najväčšej televíznej stanice a druhých najväčších novín za účelom koncentrácie kontroly do rúk vládnych strán. Prezident využil svoje ústavou dané právo veta, ale referendum, ktoré sa malo konať v súlade s ústavou, sa neuskutočnilo. Parlament radšej bez akéhokoľvek jasného splnomocnenia, ktoré je dané ústavou, odoprel legislatívu.
Vyššie zmienené je uvedené v skratke ako Island zaviedol v Európe prvú polo-prezidentskú[6] parlamentnú vládu, ktorá funguje na princípe, že prezident je priamo volený ľuďmi a má významné právomoci de facto (v skutočnosti) a tiež de jure (podľa práva / zákona) a kde predseda vlády sa musí tešiť z dôvery parlamentu, ktorý volil ľud (Duverger, 1980). Dnes krajiny ako Rakúsko, Bulharsko, Fínsko, Francúzsko, Island, Írsko, Poľsko, Portugalsko a Rumunsko majú všetky polo-prezidentské vlády, aj keď niektoré ústavy garantujú viac moci prezidentovi ako ostatným.
Parlament sľúbil ihneď rýchlo prepracovať provizórnu ústavu prijatú z roku 1944. Najprv sľúbil skončiť s prácou skôr ako v roku 1945. Tento sľub však nebol dodržaný. Napriek opakovaným pokusom sa parlament nikdy nezhodol na celkovej novelizácii ústavy, aj keď došlo k siedmim príležitostiam učiniť tak počas uplynulých dekád. Najhlavnejšie bolo napraviť článok týkajúci sa parlamentných volieb, demografických zmien a migrácii, prechod od dvojkomorového parlamentu k jednokomorovému a pripojiť v roku 1995 nové články o ľudských právach podľa Európskej dohody o ľudských právach (v orig.: „European Convention on Human Rights“). Schválenie Európskej dohody o ľudských právach na Islande šlo v stopách niekoľkých právnických káuz, ktoré Islandská vláda prehrala na Európskom súde ľudských práv (v orig. European Court of Human Rights). To už sa ale priečilo podstate nedodržaných sľubov, ktorých sa štrajkujúci ľudia dožadovali novou ústavou po krachu v roku 2008. V ťažkých časoch, bez presvedčenia a v neistých pomeroch, vláda, ktorá prišla po kríze zvolená v apríli 2009, súhlasila s potrebou pustiť sa do novelizácie.
[1] „môj“ vo význame prekladateľa, ktorý prekladal z islandčiny do angličtiny.
[2] http://www.liu.is/files/%7Bf1e88c18-c051-46f1-8468-7f987b05736f%7D_ccpr_3016-2004_fagrimuli.pdf
[3] http://www.pbs.org/moyers/journal/02132009/watch.html
[4] USA sľúbilo Islandu ochranu, a tak bola 17. 6. 1944 vyhlásená úplná samostatnosť ostrova.
[5] Islandský parlament Althing má 63 členov, ktorí sú volení raz za štyri rok. Hlavou štátu je prezident, ktorý je tiež volený priamo občanmi a plní skôr reprezentatívnu funkciu. Výkonná moc je sústredená v rukách vlády na čele s premiérom. Vláda bola zatiaľ vždy v histórii republiky tvorená zástupcami dvoch alebo viacerých politických strán, pretože ani jedna z politických strán doteraz nezískala viac ako polovicu kresiel.
[6] Líši sa od parlamentnej republiky tým, že má ľudom volenú hlavu štátu, kto je viac než len postavička uvádzajúca ceremoniály a od prezidentského systému tým, že úrad vlády, aj keď je menovaný prezidentom, je zodpovedný za legislatívu, ktorá môže priviesť úrad k vlády až k rezignácii po úspešnom nevyslovení dôvery vláde.
