V monetárnom systéme, dennou starosťou je profit: zachovávanie si konkurencieschopnosti a konečných súčtov (zarobeného obnosu peňazí) sú to, na čom dnes záleží. Spoločenské a zdravotné problémy, ktoré vyplývajú z masívnej nezamestnanosti ľudí, ktorí prišli o prácu kvôli automatizácii, sú nepodstatné, ak vôbec sú aspoň nepodstatné.
Akákoľvek sociálna potreba, ktorú sa nám žiada naplniť, sa odsúva na druhé miesto pre profitovaie v biznise. Ak je výnos nedostatočný, služba je stiahnutá z trhu. Všetko podriadené zvyšovaniu ziskovej prirážky pre akcionárov. Neslúži to záujmom našej súčasnej peňažnej spoločnosti, aby sme sa podieľali na produkcii výrobkov a služieb smerujúcich k zlepšeniu našich životov, presne ako človekom prijaté zákony neochraňujú životy ľudí.
Zo všetkých svetových ekonomických systémov - socializmus, komunizmus, fašizmus a dokonca aj náš voľný trh slobodného kapitalistického podnikania - zachováva spoločenské rozvrstvenie, elitárstvo, nacionalizmus a rasizmus, založené primárne na ekonomickej rozdielnosti. Pokým sociálny systém využíva peniaze alebo barter, ľudia a národy hľadajú rôzne výhody udržiavaním si svojej ekonomickej konkurencieschopnosti alebo vojenským zásahom.
Vojna predstavuje epické zlyhanie národov pri riešení ich odlišností. Z čiste pragmatického stanoviska, vojna je tým najneefektívnejším mrhaním ľudských životov a zdrojov, akého sme sa kedy ako ľudstvo dopustili. Tento krutý a násilný pokus vyriešiť rozdiely medzi národmi berie na seba v súčasnosti už ale skazonosný obraz s príchodom prepracovaných počítačových termonukleárnych samonavádzacích systémov, smrtiacich chorôb a chemikálií, a hrozbu sabotovania počítačových sietí iného národa. Dokonca aj keď národy podpíšu mier, zvyčajne nemajú dostatok vedomosti, aby prišli s mierovými riešeniami.
Vojna nie je jedinou formou násilia páchaného na ľuďoch neadekvátnými spoločenskými dohodami. Máme tu tiež prítomný hlad, chudobu a nedostatok. Používanie peňazí a tvorba dlhu len podporuje ekonomickú neistotu, ktorá zas udržiava kriminalitu, zločinnosť a hnev. Papierové prehlásenia a dohody nemajú žiadny vplyv na a nemenia existenciu nedostatku a neistoty, a nacionalizmus má tendenciu len propragovať separáciu národov na globálnej úrovni.
Mierové dohody namôžu zabrániť ďalšej vojne, ak sa nevyriešia základné problémy, ktoré vedú k vojne. Nefungujúce aspekty medzinárodného práva skôr veci samotné spomalia. Národy, ktoré si podmanili krajiny po celom svete silou a násilím sa snažia udržať svoju výhodnú pozíciu , ktorú získali nadobudnutímďalšieho teritória a zdrojov, bez ohľadu na dohody. Také dohody slúžia len jedinému účelu - dočasné odloženie konfliktu.
Ale zamerať naše úsilie na neproduktívne a nekreatívne snahy plytvá životmi tak isto ako vojna. V priebehu celej histórie ľudstva sme žili v obdobiach, pre ktoré boli charakteristické straty na životoch. Počas týchto období ale neboli plne realizované alebo využité potenciály veľkého množstva ľudí.
Od najstarších civilizácií až po súčasnosť, väčšina ľudí musela pracovať a zarobiť si na živobytie. Naše postoje k práci môžu prameniť z psychologického nastavenia predošlých generácií a my, ako ich nasledovníci, už len pokračujeme v týchto nastavených typoch správania.
Počas niekoľko tisíciek rokov trvajúceho monetárneho systému bola väčšine pracovníkov vyplácaná dostatočne vysoká suma, aby sa vrátili na ďalší deň do práce, aj keď im bolo možné zaplatiť vyššie sumy. Ako inak mohol zamestnávateľ prinútiť pracovníkov, aby sa vrátili? Ak by zamestnanci dostávali také platy, ktoré by im dovolili pracovať niekoľko týždňov a potom si vziať čas voľna, aby mohli cestovať po svete, niečo ako dlhšie prázdniny alebo si mohli dovoliť iné luxusné veci, výrobný plán by sa oneskoril a trpel. Dokonca aj ľudia značne vzdelaní s dostatočným množstvom zdrojov, ktorí bývalí v honosných vilách a domoch a jazdili na drahých autách sa tiež z času na čas museli dostaviť do práce, ak si chceli udržať svoj štandard. My všetci, dokonca aj vysoko postavení úradníci, sme otrokmi monetárneho systému. Väčšine z nás chýba zmysluplný dôvod k existencii. Ostávame v práci, ktorú nenávidíme, len aby sme si mohli kúpiť dômyselné prístroje, ktoré nepotrebujeme alebo si nadrobiť pracovné hodiny, aby sme mohli uniknúť od dôvodu, že v prvom rade potrebujeme dovolenku.
V pracovnom svete mnohí z nás sa zúfalo snaží ostať nad vodou, platiť účty za auto, dom a hmotný majetok, ktorý zotročuje telo a myseľ v nikdy nekončiacom pokuse zabezpečiť si budúcnosť. Aj keď veľa ľudí dnes prináša domov viac peňazí, inflácia znížila kúpnu silu väčšine obyvateľstvu. Blúdime v kruhu a snažíme sa posunúť vpred bez toho, aby sme premýšľali nad tým, komu sa to vlastne snažíme prejsť cez rozum. Väčšina z nás sa nezamýšľa nad svojím vlastným životom a ako sme navzájom prepojení, alebo čo alebo kto vlastne sme.
Dokonca aj tí, ktorí dosiahnu ekonomickú nezávislosť sú závislí na mediálnom imidži osobného úspechu. Keď dosiahneme prvý ekonomický cieľ, chceme viac - jachtu, prádzninový dom a cestu do zahraničia. Aj v monetárnom svete sú naše sny na prídel. Začíname deň "Kiežby som len zarobil viac, aby som si mohol dovoliť decentný život." "Akonáhle dosiahneme to, posunú sa naše myšlienky ku "Kiežby sme mali aspoň nejaký domček na dedine, aby sme mohli od tohto všetkého uniknúť, potom by sme boli šťastní." Zakaždým, keď dosiahneme istý bod úspechu a zisku v tomto nekonečnom reťazci nespokojnosti, požadujeme viac a viac materiálneho bohatstva, ale nikdy nemáme dosť, aby nás to spravilo šťastnými. Žijeme vo svete nenaplnených snov, v ktorom sa nikdy nedozvieme alebo nepochopíme, čo naozaj obnáša "zmysluplný život".
