Od kolapsu k ústave. Prípad Island. Časť štvrtá.

Autor: Matej Kotian | 4.11.2013 o 13:28 | (upravené 10.11.2013 o 23:07) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  72x

Vo štvrtej a teda záverečnej časti dokumentu zaoberajúceho sa vývojom krízovej a po-krízovej situácie, ktorá dohnala ľudí k tomu, aby vyšli do ulíc a bili sa za svoje práva, sa tentokrát pozrieme na: - to, že ústavy by sa mali meniť pri zmene režimu a nemali by sa niesť v duchu tradícii spred napríklad 100 rokov - pokúsime sa zodpovedať otázku, ci patria otázky súvisiace s financiami do ústavy - systém výučby práva na islandskej univerzite a ochotu právnikov zapojiť sa do projektu návrhu islandskej ústavy - metódy, aké využil ľuďmi zvolený Ústavný výbor pri tvorbe ústavy - závery, pozítivne/negatívne plynúce pre ostatné krajiny - bibliografia

XVI. Anomálie

 

Ústava z roku 1944 zahŕňa hneď niekoľko anomálií, ktoré zostali v platnosti, pretože parlament nebol schopný naplniť svoj 65ročný sľub týkajúci sa úpravy ústavy. Dva príklady postačia na to, aby sme poukázali na mieru problému:

- článok 29 z ústavy z roku 1944 stanovuje že „Prezident môže rozhodnúť o tom, že stíhanie pre trestný čin bude prerušené, ak sú k tomu závažné dôvody.“

- článok 30 tvrdí, že „Prezident alebo iné vládne orgány, ktoré majú dôveru prezidenta, udeľujú výnimky zo zákona podľa zavedenej praxe.“

 

Tieto príklady poukazujú na to, čo sa môže stať, keď ústavné predpisy z 19. storočia navrhnuté kráľom sú k dispozícii a platné pre prezidenta 21. storočia. Na ich obranu ale treba dodať, že tvorcovia ústavy z roku 1944 by mohli argumentovať tým, že článok 13 tvrdiaci: „Prezident zveruje svoju právomoc ministrom,“ znamená, že prezident nemôže podľa svojej vlastnej vôle udeliť „výnimky zo zákona podľa zavedenej praxe.“ Ale aj tak články 30 a 13 spoločne určujú, že prezident spoločne s ministrom by mohli udeliť výnimky, čo by znamenalo jasne neudržateľnú situáciu.

 

 

XVII. Čo chýba: Finančné a fiškálne otázky

 

Teraz sa vrátime k niečomu celkom inému – k téme, ktorá bola načatá v 2. oddieli. Patria finančné záležitosti do ústavy? Alebo postačuje, ak sú takéto reguly zakotvené v zákonoch? Ktorá z týchto možností je bližšia praxi?

 

Je to dobrá pripomienka, najmä v krajinách, ktoré si nedávno prešli jednou z najhorších finančných kríz, aké sa datujú, so závažnými následkami pre mnohé domácnosti a firmy ako doma, tak v zahraničí. Podľa Eurostatu 13% islandských domácností malo veľký problém vyjsť s peniazmi v roku 2010 v porovnaní s 2-4% domácností v Dánsku, Fínsku, Nórsku a Švédsku. Zodpovedajúce percentuálne vyjadrenia z roku 2004 hovorili o 9 % na Islande a 3-4% vo zvyšných krajinách severského / nordického regiónu. Tieto čísla naznačujú, že Island nebol v prvom rade obeťou zahraničných udalostí. Ak by tomu tak bolo, severské domácnosti by sa museli ocitnúť v podobných ťažkostiach ako tie na Islande. Problém sa hlavne týka pohľadu na fakt, že Islandské právo o finančných inštitúciách z roku 2002, článok 52, tvrdí (a to si teraz nevymýšľam): „Riaditelia a manažéri musia… mať bezchybnú povesť, a v posledných piatich rokoch nesmeli vyhlásiť bankrot. Nesmú byť… usvedčení z kriminálneho činu podľa trestného zákonníka za posledných 10 rokov…“ (preklad z angličtiny). Tento článok bol ako ušitý na mieru pre už zmienenú osobu, ktorá pred  pár rokmi vyhlásila osobný bankrot vo výške 750 mil. $, z toho s dvomi tretinanmi, ktoré dlhoval bankám, operoval ako predseda výboru. Pre ŠVK povedal, že veril, že banka „bola nadšená tým, že práve on patrí k jej dlžníkom.“ Jeho podpredseda bol dlhoročným výkonným riaditeľom Strany Nezávislých, teraz zasadá v opozícii.

 

Na Islande, ako to vidím ja, bankári neboli formálne zodpovední za krach v roku 2008. Šli tak ďaleko, ako im to bolo umožnené, či už s alebo bez povolenia politikov. Koreňom problému krízy bol „krvismilný“ vzťah medzi politikmi a vlastníkmi a manažérmi bánk a ďalších veľkých firiem. Bankári po celom svete zvyčajne idú tak ďaleko, ako im politikmi vymedzené zákony a regulácie povolia, no niekedy narušia dané pravidlá. Podobne aj politici zvyčajne idú tak ďaleko, ako môžu v honbe za svojimi cieľmi, pričom si utvárajú na to vhodné zákony a vykonávajú ich s výhradou voči obmedzeniam stanovených ústavou ale verejnou mienkou.

 

Práve z tohto dôvodu je bežnou praxou na celom svete začleniť do ústavy základné predpisy vyčleňujúce prerozdelenie zodpovednosti a sily medzi tri hlavné časti, z ktorých sa vláda skladá, t.j. systém vzájomnej kontroly a prideliť zákonu špecifické ustanovenia týkajúce sa každodennej vlády, zahŕňajúc do toho aj reguláciu bánk a iných finančných inštitúcií vládou. V tomto duchu sa nesie aj návrh islandskej ústavy. Návrh sa zameriava na konkrétnejšie vymedzenie delenia moci medzi legislatívu, výkonnú a súdnu moc, aby pozastavil možnosť úradov poškodiť práva a záujmy verejnosti. Články sa zaoberajú právom na informácie, slobodu prejavu a médií, vymenovaniami do verejnej funkcie, nezávislosťou kľúčových štátnych agentúr, parlamentnými vyšetrovacími výbormi, a o.i. majú poslúžiť úmyslu zúženia možností, ktoré by bankám dovolili znovu prerásť schopnosť vlády ochrániť ľudí pred bankami. Postačia tieto kroky na predídenie ďalšej kríze? Nie. Zrejme nie je v silách žiadnej ústavy ponúknuť takúto záruku. Čo sa dá však od ústavy alebo zákona očakávať, je  znížiť pravdepodobnosť ďalšieho krachu.

 

Nebolo by lepšie zahrnúť do návrhu ústavy aj článok, ktorého cieľom by bolo zviazanie rúk bankám? To by mohlo byť učinené, išlo by napríklad o stanovenie kvantitívnych limitov na pomere zahraničného dlhu k hrubému domácemu produktu alebo na pomere devízových rezerv centrálnej banky k nejakým vhodným základom, ako sú krátkodobé  zahraničné záväzky bankového systému.

 

Tento pomer, podľa pravidla Guidotti-Greenspane[1], nesmie nikdy klesnúť pod jednotu, inak je mena vystavená (ako opisuje autor tohto článku) špekulatívnemu spôsobu podobnému hodeniu mince- ak padne číslo, ja som vyhral, ty si prehral - dobre známej záležitosti od vypuknutia juhovýchodnej ázijskej krízy v roku 1997. Niektoré z tamojších krajín včlenili do svojej ústavy podobné kvatitatívne požiadavky. Vzácnu výnimku tvorí nedávno pridaná stanova o správe devízových rezerv, ktorá hovorí: „Je potrebné, aby boli zachované dostatočné rezervy cudzej meny na pokrytie minimálne jednoročných nákladov vynaložených na import.“

 

V americkom práve „okamžité nápravné opatrenie“ (v orig. „prompt corrective action“) nariaďuje narastajúce poplatky proti bankám, ktoré vykazujú postupne zhoršujúce sa ukazovatele kapitálovej primeranosti (viď Goodhart 2009). Bol by zaradený do islandského návrhu ústavy v tomto smere článok pojednávajúci o ochrane a rozšírení nariadenia okamžité nápravné opatrenie, s tým, že by umožnil úradom prevziať kontrolu nad bankami prv než by tie dosiahli platobnú neschopnosť, čím by sa vlastne porušili vlastnícke práva a zabezpečila spoločnosť? Nakoniec bolo rozhodnuté, že postačí rozšíriť článok o vlastníckych právach platný v súčasnosti pridaním slov „Vlastnícke právo obnáša povinnosti rovnako ako obmedzenia v súlade so zákonom“ bez toho, žeby štát poskytol úrad zreteľne chránený ústavou, ktorý by sa postaral o problémové banky.

 

Kvantitatívne ekonomické ustanovenia nie sú bežným javom v ústavách z troch dôvodov. Prvý, túžba po trvalosti vďaka flexibilnosti je odklonená od ústavných ustanovení týkajúcich sa ekonomických ukazovateľov. Druhý, takéto pravidlá je ľahké obísť pridaním štatistických definícií. Toto, mimochodom, je tiež dôvod, prečo islandský návrh zákona neobsahuje ustanovenia špecifikujúce limity týkajúce sa rozpočtového deficitu alebo verejného dlhu.

 

Nemecko, ktoré trpelo hyperinfláciou v povojnovom období, bolo donedávna jedinou európskou krajinou s takýmto ustanovením zakotveným v ústave z roku 1949. Maďarská ústava z roku 2010 stanovuje, že: „Parlament nemôže prijať Zákon o štátnom rozpočte, ktorý dovoľuje prevýšiť dlh o polovicu HDP.“ Avšak, je potrebné dodať, že „akýkoľvek odklon…môže byť umožnený len prostredníctvom špeciálneho právneho poriadku v rozsahu požadovanom na zmiernenie dôsledkov príčin a ak nastane značná a trvalá národná ekonomická recesia, potom v rozsahu potrebnom na nápravu rovnováhy národného hospodárstva“. Tretí dôvod je, že kvantitatívne ústavné ustanovenia, či dokonca iba právne, týkajúce sa napríklad hrubého domáceho produktu (HDP), musia byť doložené osobitnými pravidlami týkajúcimi sa úpravy v prípade poklesu HDP, čo pokúša vládu udržať HDP umelo vysoko a teda zaviesť inflančný sklon do ekonomického systému.

 

Nebolo by preto lepšie zahrnúť takéto ustanovenia o fiškálnych záležitostiach do islandského zákona? Myšlienka bola predmetom dlhých diskusií v parlamente, ale bola zamietnutá. Opäť platí, zvážte to. Uzavretie volantu môže byť dobrý nápad len za priaznivých letových podmienok. Či už v extrémnom počasí alebo inom nebezpečenstve musí byť každý pilot schopný ovládať navigačnú palubnú dosku. Ľudské vedomie musí mať vždy posledné slovo. Tento základný princíp platí pre ústavnú ekonómiu ako aj pre letectvo. Navyše je jednoduché obísť takéto reguly presunutím vybraných verejných výdavkov mimo vládny rozpočet alebo jednoducho porušiť pravidlá. Dokonca Francúzsko a Nemecko porušilo Maastrichtské kritéria[2] bez následného trestu. Ľahko porušiteľné pravidlá nepatria do ústav.

 

Zaujímavé je, že nemecká ústava neuvaľuje podobné obmedzenia na monetárnu politiku ako na fiškálnu politiku. Ústava stanovuje, že „úlohy a kompetencie Bundesbanky môžu byť, v kontexte Európskej únie, prenesené na ECB, ktorá je nezávislá  a v prvom rade viazaná účelom zabezpečenia stability cien.“ Tu je nemecká ústava flexibilná tak, ako by ústava mala byť.

 

Sudca Oliver Wendell Holmes (1841-1935) vytvoril samostatný prípad pre „živú ústavu“: „Účelom existencie ústavy nie je stelesnenie príslušných ekonomických teórií…je vytvorená pre ľudí so zásadne rozdielnymi názormi, ale zhoda náhod, ktorá prispeje k tomu, že budeme považovať niektoré názory za prirodzené, blízke, neobvyklé, alebo dokonca šokujúce, by nemala zahŕňať náš úsudok nad problémom, či stanovy, na ktorých sú naše názory založené, sú v rozpore s ústavou Spojených štátov. Interpretácia ústavnych princípov nesmie byť príliš doslovná. Musíme pamätať na to, že mašinéria vlády by nefungovala, ak by sa striktne pridržiavala daných pravidiel a bolo by jej upierané právo dýchať.“

 

 

XVIII. Icelandic law and lawyers

 

Štúdium práva v Európe spočíva na troch hlavných pilieroch. Prvým pilierom je právo samotné. Ďalším sú ľudské práva, hlavne práva ľudí voči moci. Tretím pilierom je legitímnosť práva v očiach ľudí, ktorí v demokratickej spoločnosti zastávajú úlohu jediného zdroja sily a sociálneho právneho štátu. Tieto tri piliere sa vzájomne posilňujú. Konštituujú základ práva modernej spoločnosti so súdmi a zreteľnými zákonmi, ktoré si ľudia vyberú, aby ich rešpektovali sami od seba.

 

Výučba práva na Islande po dlhý čas ostávala len v rovine prvého piliera. Právnická profesia bola zamestnaná právom v užšom slova zmysle, zatiaľ čo ľudské práva rovnako ako myšlienka ľudu, t.j. národa, ako jediného zdroja a zdôvodnenia zákona podnietila obmedzený záujem. Nebolo tomu tak do roku 1995, kedy sa pridali nové smernice o ľudských právach do ústavy z roku 1944 podľa Európskej dohody o ľudských právach (v orig. „European Convention on Human Rights“). Fakt, že diskriminačná povaha islandského rybárskeho systému predstavuje porušovanie ľudských práv (viď Oddiel III) nevyvolala zvýšený záujem medzi islandskými právnikmi, okrem pár výnimiek, ktorí sa špecializujú na ľudské práva. Keď sa Islandský Najvyšší súd ocitol pod útokom od vlády, ktorá vychádzala z rozsudku súdu z roku 1998 o tom, že systém kvót je neústavný, 105 zo 150 profesorov na Islandskej univerzite podpísalo verejné vyhlásenie proti rozhodnutiu súdu vyzývajúc parlament, aby zabezpečil, že zákony krajiny budú v súlade s ústavou. Ani jeden z profesorov práva (v tom čase ich bolo cca 10) nebol ochotný podpísať vyhlásenie. Všetci sudcovia a väčšina starších právnikov prešla rovnakým päťročným študijným programom na katedre práva Islandskej univerzity a len pár z nich si vybralo dodatočné vzdelanie v zahraničí. Keď sa v roku 2012 vnútro-predajový prípad proti námestníkovi ministra financií dostal pred Najvyšší súd (viď Oddiel VII), polovica sudcov sa zdržala na znak pokroku. Výučba ľudských práv a s nimi spojenými predmetmi v posledných rokoch pokročila na katedre práva Islandskej univerzity. Aj keď mnohým právnikom bolo ľahostajné porušovanie ľudských práv v systéme rybárskeho manažmentu alebo vo volebnom systéme, čo predstavovali dva hlavné problémy pripomenuté ústavnym zákonom. Zopár právnikov uvítalo tieto vlastnosti navrhovanej zmeny, zatiaľ čo niekoľko právnikov kritizovalo daný návrh, či už všeobecnými a nekonkrétnymi termínmi alebo technicky podloženými faktami odzrkadľujúcimi povrchnú predstavu práva, pohľad ktorý podceňuje spravodlivosť rovnako ako právo národa vytvoriť si vlastnú ústavu. Ako príklad stanoviska niekoľkých profesorov práva k projektu, Islandská asociácia právnikov (v orig. „The Icelandic Lawyers Association“) zorganizovala verejné stretnutie v decembri 2011 pod názvom „Obavy a pochybnosti o návrhu Ústavného výboru“ (autor anglického prekladu z islandského originálu sa pokúsil o čo najvernejší preklad, ja ako autor slovenského prekladu som sa pohral s anglickým prekladom, tak potom ospravedlňte prosím môj chybný preklad), ktoré predstavilo jediného hovorcu, lektora na katedre práva Islandskej univerzity a bývalého predsedu Mládežníckej organizácie nezávislej strany (v orig. „The Youth Organization of the Independence Party“), ktorej líder prehlasoval už od začiatku, že jeho strana by nevenovala pozornosť práci Ústavného výboru.  V kocke, podľa všetkého vopred vyjadrený postoj medzi množstvom právnikov k návrhu sa zdá byť viac ako príhodným, keď vezmeme do úvahy historicky blízke prepojenie katedry práva Islandskej univerzity a veľkých segmentov právnych profesií smerom k Strane Nezávislých, k lukratívnym službám, ktoré akademickí právnici poskytovali ako poradcovia vláde vedenej či už so Stranou Nezávislých, až na zjavný sentiment mnohých právnikov, že tvorba ústavy je iba ich privilégiom. Mnoho právnikov, tak ako mnoho politikov, chápali Ústavný výbor ako votrelca na ich pozemku. Boli proti – niektorí by povedali, že dokonca bojkotovali – voľby do Národného zhromaždenia, pretože odmietali akceptovať tretí pilier sociálneho právneho štátu, čo znamená, že myšlienka, že ľudia, národ ako taký, sú jediným zdrojom autority parlamentnej legislatívy. Odvolanie volieb do Národného Zhromaždenia Najvyšším súdom musí byť vnímané v tomto svetle (viď Oddiel VI).

XIX. Od nevedomia k davovému povedomiu

 

Dovoľte mi sa teraz obrátiť od podstaty islandskej ústavy k metóde vedúcej k jej vzniku (táto časť čerpá z Gylfasona, 2011c).

 

Island nebol nikdy dobrý v používaní zahraničných zdrojov. Zato vysporiadanie sa s vlastnými problémami – bolo akýmsi národným športom. Napríklad pred pár rokmi to bol najprv synovec a potom blízky priateľ (hovorili sme o ňom v Oddieli VI) premiéra, ktorí boli vymenovaní za sudcov Najvyššieho súdu. Keď o pár rokov neskôr premiérov syn bol menovaný za sudcu okresného súdu, kvalifikovanejší uchádzač o miesto žaloval zákon porušujúceho ministra a uchádzačovi bola vyplatená finančná kompenzácia Najvyšším súdom
(omnoho nižšia ako tá, o ktorej rozhodol nižší súd). Obaja ministerskí členovia užšej vlády zmienení v predošlom rozhodnutí boli medzi siedmimi politikmi a verejnými úradníkmi (hovorili sme o tom v Oddieli IV). Po krachu v roku 2008, aby sme poukázali aj na ďalší príklad, si vláda zmyslela, že by bolo lepšie menovať vnútroštátnu Špeciálnu vyšetrovaciu komisiu (v orig. „Special Investigation Committee“) odmietajúcej návrhy na vznik medzinárodnej vyšetrovacej komisie, ktorá by bola mimo podozrenia zo zaujatosti. A tak sa aj stalo, že ŠVK si spravila svoju prácu, ale to je už iný príbeh (Gylfason, 2010).

 

Ústavný výbor sa rozhodol urobiť veci inak. Rozhodol sa prizvať obyvateľov Islandu, aby sa zúčastnili na vytvorení návrhu ústavy na internete. Dohoda vzbudila značný záujem v zahraničných médiách (viď napr. The Guardian[3], 9. jún 2011). Toto rozhodnutie sa ukázalo byť prospešné a bezproblémové. Bolo známe, že bežní ľudia zo všetkých oblastí života sa chceli zúčastniť na tomto počine. Len tak medzi rečou, 523 ľudí by sa sotva vmestilo do 25 miestného Ústavného výboru. Prekvapujúcou bola aj skutočnosť, že vytvorenie ústavy oslovilo aj vešľké množstvo ľudí bez akéhokoľvek zvláštneho záujmu či praxe v právnickej a politickej oblasti. Viac zarážajúcejší bol pre mňa však nedostatok záujmu niekoľkých akademikov s výbornou praxou, a nešlo len o právnikov, ktorí boli požiadaní o účasť na práci pre Výbor.

 

 

Práca bola vyhotovená v troch vzájomne sa prekrývajúcich štádiách.

Prvé štádium bolo, že každý týždeň Ústavný výbor umiestnil k nahliadnutiu na svoju webovú stránku niekoľko nových predbežných článkov pre verejnosť.

V druhom kole, zvyčajne o dva až tri týždne na to, ako boli umiestnené články na internet, po obdržaní komentov a návrhov od verejnosti ako aj od expertov, Výbor umiestnil na web revidovanú verziu týchto článkov.

V poslednom, treťom kole, návrhy na zmeny v dokumente ako celok boli predmetmi diskusií a hlasovalo sa za ne článok za článkom, až bola finálna verzia ústavy pripravená.

Na konci posledného kola bol každý článok odsúhlasený prevyšujúcou väčšinou hlasov. Schválenie článkov o parlamentnom volebnom systéme a prirodzených zdrojoch (viď Oddiel IX a X) nasledoval spontánny aplaus.

 

Súdiac podľa prevádzky webovej stránky Ústavného výboru, obyvatelia Islandu uvítali, že ich Výbor prizval k účasti na projekte. Výbor prijal 323 formálnych návrhov, o ktorých tri rady Výboru diskutovali a odpovedali na ne. Viac ako 3600 komentov bolo umiestnených na webovú stránku návštevníkmi; členovia Výboru odpovedali na väčšinu z nich, ak nie na všetky. Takmer všetky prijaté návrhy a pripomienky sa ukázali byť užitočné, a to nie len to čo bolo povedané, ale aj veci nevypovedané. Ak nikto nenamietal na predbežné články uverejnené na webovej stránke, potom sme už možno boli na správnej ceste. Takmer vždy boli komenty a návrhy slušné, nie ako niektoré príspevky, ktoré si poniektorí prispievatelia dovolili uverejniť na stránkach zaoberajúcich sa politikou. Objavili sa obavy, že verejne prístupnú webovú stránku Výboru by mohli zahltiť spamy, ak nie ešte horšie, že by sa ukázala ako neopodstatnená a nepotrebná. Prečo teda potom aj napriek nízkemu štandardu verejných politických debát na Islande bol celý projekt Výborom povolený? Možno tomu dopomohlo, že diskusie na stretnutiach Výboru boli sprevádzané zdvorilosťou a vzájomným rešpektom ako aj zodpovedným prístupom Výboru k ľudom a parlamentom zadelenej úlohe. Živé vysielania na internete ako aj v televízii zo stretnutí Výboru pravidelne sledovalo 150-450 divákov. Na youtube bolo umiestnených viac ako 50 rozhovorov s členmi Výboru alebo osobami, ktoré boli do výkonu zainteresované a mali vyše 5000 pozretí koncom roka 2011. Webová stránka obsahuje väčšinu informácií o práci Výboru a s ňou súvisiaci materiál, vrátane domáceho i zahraničného tlačového spravodajstva, aj keď žiaľ všetok materiál je napísaný v islandčine, okrem zahraničnej tlače. Telefónne čísla a emailové adresy členov Výboru boli dostupné pre všetkých. Stretnutia Rady sa konali v Reykjavíku, nie v nejakom zapadlom kúte krajiny ako bolo zvykom v minulosti, aby sa ustanovujúci členovia ústavy vyhli neželanému záujmu. Ústava USA bola síce napísaná vo Filadelfii, len čo je pravda, ale v tajnosti.

 

Aj keď Ústavný Výbor zdôrazňoval a trval na spolupráci s verejnosťou, Výbor aktívne hľadal aj rady u expertov, počnúc so 700stranovou zdôvodňovacou správou s dobrými postrehmi a myšlienkami vypracovanými Ústavnou komisiou. Výboru radilo množstvo expertov, ako majú postupovať krok za krokom, vrátane právnikov a ďalších odborníkov, či už na stretnutiach alebo písomnou formou. Výbor nemohol žiadať o radu všetkých dostupných a kvalifikovaných odborníkov. Avšak každý, kto mal čo dodať či pridať, bol vítaný. Výbor sa dištancoval od štandardného operačného postupu čo sa týka parlamentnej práce v tom, že si neprizval zástupcov záujmových organizácií na svoje špeciálne stretnutia, no na druhej strane tieto organizácie mali rovnaký prístup ako široká verejnosť k Výboru, jeho otvoreným stretnutiam a k jednotlivým členom Výboru. Tento krok bol nesmiernou výhodou získavania nápadov z davu: vytvorila sa štruktúra, ktorá pozývala každého za okrúhly stôl, čo predstavovalo čosi, na čo islandské záujmové organizácie neboli zvyknuté.

 

 

XX. Poučenie z iných a pre iné krajiny

 

Je príliš skoro robiť závery z prebiehajúceho experimentu tvorby islandskej ústavy, pretože ešte nevieme ako sa celý príbeh skončí[4]. Dokonca ani nevieme, po ôsmich mesiacoch diskusií v Ústavnom a dozornom výbore (ďalej len „ÚDV“, v origináli. „The Constitutional and Supervisory Committee“, alebo „CSC“), či vláda splní svoj sľub a usporiada poradné referendum o návrhu ústavy, ktoré sa bude kryť s prezidentskými voľbami v polovici roku 2012. Súčasný plán odsúhlasil koniec februára, kde sa hlasovalo: 31 za, 15 proti, 17 členov parlamentu chýbalo; alebo bude schopná sa pridŕžať svojej zoštíhlenej parlamentnej väčšiny dosť dlho na to, aby mohla vytasiť svoje zbrane. Netušíme, či odporcovia návrhu ústavy sa nepokúsia zmariť referendum obštrukčnou zdržiavacou taktikou. Ďalej, kým sa parlament rozhodol v krátkom konaní znovu zvolať Ústavný výbor na začiatku marca 2012, aby odpovedal na otázky a pripomienky navrhnuté ÚDV, nevieme, či parlament nezmení návrh – a ak áno, do akej miery pred tým, než ho vláda postúpi do referenda, ak sa referendum vôbec odohrá. Výsledok je neistý, pretože po-krízová vláda, ktorá prišla s celým projektom, je menšinová a okrem premiéra, pána Jóhanna Sigurdardóttir, rovnako ako pár členov parlamentu, vyzerá byť nie príliš nadšená svojím výtvorom. Je tu dokonca aj značná opozícia stojaca proti návrhu pozostávajúca z tých, ktorí by veľmi neradi prišli o svoje výhody a privilégia v záujme rovnakých príležitostí a ľudských práv. Odporcovia horlivo namietajú na rovnaké volebné práva a práva o národnom vlastníctve týkajúce sa prírodných zdrojov. Okrem iného sú aj tými, ktorí napriek jasnému dôkazu prítomného v správe ŠVK a napriek nejednotnému parlamentnému rozhodnutiu v Septembri 2010, ktorý akceptoval hlavné závery správy, vehementne popierajú akúkoľvek zodpovednosť za krach z roku 2008. V skutočnosti, pri vydaní tejto správy v roku 2010, ŠVK uviedla, nakoľko zničujúca by bola neochota všetkých vypočutých komisiou priznať akýkoľvek podiel viny za to, čo sa pos*alo. Kolektívne prijatie zodpovednosti im vyhovovalo, keďže v prípade, ak sú zodpovední všetci, nie je zodpovedný nik.

 

V tom sa skrýva skutočná výzva. Dokonca aj vo východnej a strednej Európe, kde došlo ku vzniku cirka 25 ústav po roku 1990, komunisti boli jasne zodpovední za kolaps krajín, ku ktorému sa aj priznali. Dokonca sa im to podarilo dotiahnuť do roviny, že sa ospravedlnili za nezodpovedné šafárenie, alebo dokonca aj horšie – sa radšej spolupodieľali na tvorbe ústav spoločne so samotnými občanmi, ako by ich mali sabotovať. Ich následníci chceli zahrnúť do procesu komunistov a na väčšine miest ich aj akceptovali. Podobnú ochotu na spolupráci ale napríklad neprejavila ani jedna z oboch politických strán, ktoré vládli na Islande od roku 1995 do 2007, zatiaľ čo privatizovali postupne, resp. à la russe, na ruský štýl (v preklade „jedlo sa servíruje chod za chodom, ako v našom geogurmánskom regióne“) čím si zabezpečili zázemie a mohli podať demisiu po krátkych štyroch rokoch vlády. Miesto toho, aby tvrdili od začiatku, že sa nechcú zúčastniť na projekte, tak sa radšej otočili chrbtom k oficiálnemu postaveniu predošlých lídrov ich strán, ktorí opakovane sľubovali obnovu ústavy, avšak sklamali, keďže tak nedokázali opätovne spraviť. Pochopiteľne, s takýmto nedostatkom ochoty kooperácie dvoch z piatich politických strán reprezentujúcich parlament, od zvyšku z nás nemohli očakávať, že im garantujeme právo veta. Miesto toho im musíme povedať: Nikomu sa nebránilo v tom, aby sa uchádzal o členstvo v Ústavnom výbore, mali ste rovnakú možnosť ako ktokoľvek iný ponúknuť vaše služby v každom smere a teraz, keď je už návrh hotový a bol jednohlasne prijatý Ústavnou radou, ostáva už len jedna vec na dokončenie práce a to dať možnosť ľuďom rozhodnúť v národnom referende, kde každý jeden hlas má rovnakú váhu. Oponentom bolo potrebné pripomenúť, ako vznikla americká ústava v rokoch 1787-88: hlasovalo sa v počte: 89 ku 79 vo Virgínii, 30 ku 27 v New Yorku a 187 ku 168 v Massachusetts; a tak ďalej (Maier, 2010). Na Rhode Islande ako jedinom štáte, ktorý si chcel udržať ľudový charakter referenda, bolo zamietnuté. Ale pravidlá hry určili, že schválenie prostou väčšinou zvolených zástupcov v najmenej deviatich štátoch z 13 bude stačiť a tak sa aj stalo. Ak by sme čelili takejto vyhliadke, islandská opozícia by sa mohla pokúsiť nájsť spôsob, ako zabrániť sľúbenému referendu. Ak by bolo ľuďom odoprené právo voliť a rozhodovať o návrhu a návrh by mal byť odložený proti presile, vyšli by ľudia do ulíc s hukotom a rachotom? Oni totiž vedia ako narobiť nepokoje. Už tak spravili. Toto je však naozaj len nezvyčajný prípad pre krajinu v severskom regióne.

Alebo nie? Nedávna história Farských ostrovov, samosprávna závislosť na Dánsku od roku 1948, môže slúžiť ako príklad. Po desiatich rokoch príprav stredoľavá koaličná vláda pripravila prvý ústavný návrh v roku 2009 do národného referenda určeného na rok 2010. Vláda nestihla do daného termínu doručiť návrh ústavy na sľúbené referendum. Komplikujúcim faktorom boli námietky dánskej vlády, že ich návrh je rovnocenný s deklaráciou nezávislosti a ako taký nie je v súlade so statusom Farských ostrovov ako kolóniou Dánska,  chúlostivá záležitosť, ktorá kruto rozdeľovala ostrovanov už spred roku 1948. Stredopravicová vláda sa dostala do úradu nasledujúce parlamentné voľby v roku 2011,  a nepreukázala ani známku záujmu o to, aby sa referendum o návrhu ústavy uskutočnilo. Znovu pripomínam, nevieme ako to všetko skončí. Vieme ale, že je v novej vláde prítomný silný záujem súkromných vlastníkov lodných spoločností a politici v novej vláde sú proti ústavnému článku o prírodných zdrojoch na Farských ostrovoch. Článok celkom zhodný s ľudskými právami ustanovuje, že (a) úradná moc je zodpovedná za hospodárenie so štátnymi prírodnými zdrojmi (v tomto prípade sa to týka rybolovu), (b) štát a národ vlastní zdroje a ich zásoby, aby ich spravoval a garantuje každému obyvateľovi krajiny rovnaký prístup k ním, (c) využívanie zdrojov a životného prostredia musí byť udržateľné.

Celý príbeh má však ďaleko viac interpretácií. V skutočnosti návrh ústavy Farských ostrovov môžeme sledovať až do ekonomického krachu v rokoch 1989-1994, keď sa HDP znížilo približne o tretinu, a asi v tom istom čase k tomu došlo aj v Sovietskom zväze. Šlo o najväčší celoštátny ekonomický kolaps zaznamenaný v demokratickej Európe počas mierového obdobia. Po niekoľkých náročných rokoch krízy a jej následkoch, vrátane kontroverzného zainteresovania Dánska do reštitúcií zrútenej ekonomiky a politických štruktúr, koalícia troch separatistických strán – t.j. strany v prospech kompletnej nezávislosti od Dánska – prevzali v roku 1998 iniciatívu pripraviť ústavu. Okrem poslancov zo všetkých politických strán vláda vymenovala pár špecialistov v  oblasti právnej, spoločenských vied, a histórie do komisie. Za účasti politických strán bystrý pozorovateľ pochopil, že neexistovala žiadna reálna šanca, ab lode zakotvili v prístave, čiastočne pretože tých istých politikov čo boli zodpovední za ekonomický kolaps z rokov 1989-1994 bolo ťažké nahradiť a čiastočne pretože rozdiel medzi separatistami a odborárskymi stranami viedol k zablokovaniu akejkoľvek dohody v otázkach suverenity Farských ostrovov. Po niekoľkých chybných štartoch komisia predstavila vláde, t.j. svojmu zamestnávateľovi, v roku 2006 návrh na novú ústavu. Odvtedy bol návrh predmetom nekonečných debát v parlamente. Na rozdiel od svojho náprotivku  - islandskej ústavy, projekt na Farských ostrovoch nebol zasadený medzi ľudí, ale do politických štruktúr. Ako aj v prípade Islandu v rokoch 1944 až 2009, aj tento projekt bol odsúdený k zániku. Ale jedna vec je, keď parlament na Farských ostrovoch zruší ústavný návrh navrhnutý parlamentnou komisiou, čo nám príde už možné alebo dokonca pravdepodobné a trochu odlišné pre Islandský parlament obrátiť sa chrbtom k návrhu vytvorenom ľuďmi volenými odborníkmi a potom aj k vyhlásenej ústavodarnej schôdzi odopieraním práv ľuďom sa rozhodnúť sami za seba, či akceptovať alebo odmietnuť daný návrh.

Aj keby sa oponentom nejako podarilo zrušiť návrh ústavy na Islande, návrh už existuje spoločne s nádejou a myšlienkami a formuláciami, ktoré sú na zamyslenie a mohli by si ich osvojiť aj iné krajiny. Navyše metóda, akou návrh vznikol, môže ponúknuť model pre iné krajiny pri príprave novej ústavy – napríklad Egypt, Tunisko, a Turecko; ktoré spĺňajú parametre krajín, v ktorých by k tomu mohlo dôjsť. Napriek najväčšiemu počtu užívateľov na svete, čo predstavuje 95% v roku 2009 v porovnaní so 78% v USA a 35% v Turecku (Svetová Banka, 2011), Islandský experiment tvorby ústavy za pomoci občanov by mohol vyvolať zvýšený záujem o nerovnocenný prístup, pretože tých 5% čo nemajú možnosť internetového pripojenia sú starí ľudia. Ba dokonca vyzerá to tak, že demokratické zisky z poskytnutia ľahkého prístupu k väčšine voličov prevážia straty z jemne nerovnocenného prístupu, domnelo triviálna nerovnakosť porovnaná so štandardnou parlamentnou praxou garantujúcou riadny záujem organizáciám (farmári, majitelia lodí, bankári, atď.) prednostný prístup k legislatívnym procesom. Dokonca členovia Ústavného výboru tiež odpovedali na dopisy a telefonáty. Aj tak, v krajinách s obmedzeným prístupom k internetu, ako sú krajiny arabského sveta, získavanie informácií z davu pre novú ústavu môže byť chápané tak, že dáva značne nepomerný hlas tým, ktorí prístup k internetu nemajú. Ale potom možno menšina s dobrým pripojením je v dobrej pozícii, s možnosťou zatriasť novou ústavou v procese tvorenia v zmysle zvýšenej pozornosti o ľudské práva a demokraciu.

 

Základnou lekciou z Islandského experimentu, ktorého zdrojmi inšpirácií a myšlienok boli bežní občania, môže byť univerzálnym liekom na problémy: Zaobchádzaj s ľuďmi s rešpektom a oni sa ti odvďačia. Nerob druhým to, čo nechceš, aby robili oni tebe.

 

Bibliografia

 

Acemoglu, Daron, and James A. Robinson (2000), “Why Did the West Extend the Franchise? Democracy, Inequality, and Growth in Historical Perspective,” Quarterly Journal of Economics 115, November, pp. 1167-1199.

 

Acemoglu, Daron , James A. Robinson, and Ragnar Torvik (2011), “Why Do Voters Dismantle Checks and Balances?,” NBER Working Paper 17293, August.

 

Acemoglu, Daron, Georgy Egorov, and Konstantin Sonin (2012), “Dynamics and Stability of Constitutions, Coalitions, and Clubs,” American Economic Review (forthcoming).

 

Ackerman, Bruce (1997), “The Rise of World Constitutionalism,” Virginia Law Review 83, No. 4, pp. 771-797.

 

Ackerman, Bruce (2000), “The New Separation of Powers,” Harvard Law Review 113, No. 3, January, pp. 633-725.

 

Ackerman, John (2004), “Co-Governance for Accountability: Beyond ‘Exit’ and ‘Voice,’ “ World Development 32, March, pp. 447-463.

 

Andersen, Jørgen Juel, and Silje Aslaksen (2008), ”Constitutions and the resource curse,” Journal of Development Economics 87, October, pp. 227-246.41

 

Axelsson, Reynir (2011), “Comments on the Decision of the Supreme Court to invalidate the election to the Constitutional Assembly,“ published on the web.

 

Árnason, Vilhjálmur (2010), “Moral Analysis of an Economic Collapse – An Exercise in Practical Ethics,” Nordic Journal of Applied Ethics 4, No. 1, pp. 101-123.

 

Balinski, Michel, and Rida Laraki (2010), Majority Judgment: Measuring, Ranking, and Electing, MIT Press, London, England, and Cambridge, Massachusetts.

 

Barber, Brad M. and Terrance Odean (2001), “Boys will be Boys: Gender, Overconfidence and Common Stock Investment,” Quarterly Journal of Economics 66, February, pp. 261-292.

 

Beard, Charles A. (1913), An Economic Interpretation of the Constitution of the United States, MacMillan, New York.

 

Direct Democracy: The International IDEA Handbook (2008).

 

Duverger, Maurice (1980), “A New Political System Model: Semi-Presidential Government,” European Journal of Political Research 8, No. 2, pp. 165–187.

 

Elster, Jon (1995), “Forces and Mechanisms in the Constitution-Making Process,” Duke Law Journal 45, No. 2, November, pp. 364-396.

 

Finkel, Jodi (2004), Judicial Reform as Political Insurance: Argentina, Peru and Mexico in the 1990s, Notre Dame University Press.

 

Galbraith, John Kenneth (1988), The Great Crash 1929, Houghton Mifflin Company, Boston.

 

Ginsburg, Tom (2003), Judicial Review in New Democracies: Constitutional Courts in East Asia, Cambridge University Press, Cambridge, England.

 

Tom Ginsburg, Zachary Elkins, and Justin Blount (2009), “Does the Process of Constitution-Making Matter?,” Annual Review of Law and Social Science 5, December, pp. 201-223.

 

Goderis, Benedikt, and Mila Versteeg (2011), “The Transnational Origins of Constitutions: An Empirical Investigation,” presented at the 6th Annual Conference on Empirical Legal Studies, Northwestern University, November 4-5.

 

Goderis, Benedikt, and Mila Versteeg (2012), “Human Rights Violations after 9/11 and the Role of Constitutional Constraints,“ Journal of Legal Studies (forthcoming).

 

Goodhart, Charles A. (2009), The Regulatory Response to the Financial Crisis, Edward Elgar, London.

 

Gunnarsson, Styrmir (2004), “Davíd Oddsson,” in Forsætisrádherrar Íslands - rádherrar Íslands og forsætisrádherrar í 100 ár (Prime Ministers of Iceland for 100 years), ed. Ólafur Teitur Gudnason, Bókaútgáfan Hólar, Reykjavík.

 

Gunnarsson, Styrmir (2009), Umsátrid (The Siege), Veröld, Reykjavík.

 

Gylfason, Thorvaldur (2010), “Iceland’s special investigation: The plot thickens,” VoxEU.org, 30 April.

 

Gylfason, Thorvaldur (2011a), “Houston, we have a problem: Iceland’s capital controls,“ VoxEU.org, 1 June.

 

Gylfason, Thorvaldur (2011b), “From crisis to constitution,“ VoxEU.org, 11 October.

 

Gylfason, Thorvaldur (2011c), “Crowds and constitutions,“ VoxEU.org, 13 October.

 

Gylfason, Thorvaldur, Bengt Holmström, Sixten Korkman, Hans Tson Söderström, and Vesa Vihriälä (2010), Nordics in Global Crisis, Ch. 7, The Research Institute of the Finnish Economy (ETLA), Taloustieto Oy, Helsinki.

 

Hirschl, Ran (2004), Towards Juristocracy: The Origins and Consequences of the New Constitutionalism, Harvard University Press, Cambridge, Massachusetts.

 

Jacobsohn, Gary J. (2010), Constitutional Identity, Harvard University Press, Cambridge, Massachusetts.

 

Komlos, John (2003) “An Anthropometric History of Early-Modern France, 1666-1766,” with Michel Hau and Nicolas Bourguinat, European Review of Economic History, No. 7, pp. 159-189.

 

Madison, James (1788), Federalist Papers 51.

 

 

Maier, Pauline (2010), Ratification: The People Debate the Constitution, 1787-1788, Simon and Schuster, New York.

 

Persson, Torsten, and Guido Tabellini (2005), The Economic Effects of Constitutions, MIT Press, Cambridge, Massachusetts.

 

Popper, Karl (1966), The Open Society And Its Enemies, 5th ed., Ch. 7, Section I.

 

Posner, Richard A. (2007), Not a Suicide Pact: The Constitution in a Time of National Emergency, Oxford University Press, Oxford and New York.

 

Special Investigation Committee (SIC) (2010), “Report of the Special Investigation Committee (SIC)”, report delivered to the Althing, the Icelandic Parliament, on 12 April.

Supreme Court of Iceland (2011), Decision.

 

Ticchi, Davide, and Andrea Vindigni (2010), “Endogenous Constitutions,” Economic Journal 120, March, pp. 1-39.

 

United Nations Human Rights Committee (2007), International covenant on civil and political rights, CCPR/C/91/D/1306/2004, 14 December.

 

Weinrib, Lorainne (2007), “The Postwar Paradigm and American Exceptionalism,” in Suijt Choudhrey (ed.), The Migration of Constitutional Ideas, Oxford University Press, Oxford, England.

 

World Bank (2011), World Development Indicators, Washington, DC.

 

Wrong, Michela (2006), I didn´t do it for you: How the World Betrayed a Small African Nation, Harper Perennial, New York.

 

Zakaria, Fareed (2003), The Future of Freedom: Illiberal Democracy at Home and Abroad, WW Norton, New York.

 



[1] Guidotti-Greenspan pravidlo hovorí o tom, že rezervy štátu by sa mali vyrovnať krátkodobému externému dlhu (splatnosť do jedného roka alebo menej).

[2] Maastrichtské kritéria, alebo konvergenčné kritéria, sú kritériami a podmienkami pre vstup štátov európskej únie do európskej hospodárskej a menovej únie, t.j. euroźony. Viac o Maastrichtských kritériách, ktoré muselo Slovensko splniť, nájdete tu: http://archiv.vlada.gov.sk/euro/index1e6f.html?ID=4263

[4] Ako dopadla situácia na Islande je vypracovaná v nasledujúcej kapitole, ktorá nie je zo zjavných príčin (t.j. dokument bol vypracovaný ešte pred dôsledkami, ktoré viedli k súčasnému stavu na Islande) súčasťou vypracovaného dokumentu Od kolapsu k ústave.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

KOMENTÁRE

Ako delfíny neprežili v službách ruského štátu

Plán počítal s 500 druhmi zvierat. V súčasnosti je v oceániu asi tridsať zvierat.

TECH

Bývalý šéf Newyorskej univerzity: Šikovní ľudia tu boli skôr ako školy

Existujú rôzne formy univerzitného vzdelania, najdôležitejšie je nájsť študentom to najvhodnejšie, hovorí pre SME JOHN SEXTON.


Už ste čítali?