Od kolapsu k ústave. Prípad Island. Časť druhá

Autor: Matej Kotian | 2.11.2013 o 18:02 | (upravené 10.11.2013 o 23:03) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  72x

Druhé pokračovanie dokumentu pojednávajúcom o revolúcii na Islande, ktorá aj napriek dobrým úmyslom dopadla nie tak, ako pôvodne obyvatelia ostrova očakávali. Tentokrát v oddieloch VI. - X. sa pozrieme na: - ako Najvyšší súd zasahoval v prípade volieb - hlasovanie 23členného výboru o zásadných otázkach navrhovanej ústavy - odpor vyvíjaný to strany tamojšej vlády voči nnovonavrhovanej ústave - hlasovanie v štýle: jedna osoba - jeden hlas - prírodné zdroje a ich povinnosť štátu ochraňovať a zachovávať ich nielen pre šúčasné, ale najmä pre budúce generácie

VI. Zásah najvyššieho súdu

 

Výsledky volieb ukázali nevyzretosť. Od jedného neúspešného kandidáta a dvoch ďalších individuálnych, všetci s napojením na Stranu Nezávislých, vzišli technické sťažnosti na dizajn voličských búdiek, a okrem iných vecí sa ľudia sťažovali aj na fakt, že tajné hlasovanie nebolo v skutočnosti tajné, aj keď dizajn volebných búdiek bol rovnaký ako vo voľbách  PVL v Írsku a Škótsku. Avšak na napojení na vládne strany záleží, pretože zo siedmich politikov a verejných úradníkov identifikovaných pomocou ŠVK pre zanedbanie povinností a vyhlásených podľa zákona, štyria boli zo Strany Nezávislých,  ktorej predošlý predseda a minister, ktorý bol podozrivý z nedbalosti podľa zákona pred krachom, bol obvinený parlamentom a čakal na rozsudok súdu. Ďalej predseda strany po 25 rokoch a člen rady jednej z troch skrachovaných bánk (Landsbanki, banka podporovaná Stranou Nezávislých) bol obžalovaný likvidačnou radou banky kvôli jeho čiastkovej zodpovednosti za prevod majetku banky zahŕňajúcej náklady o vysokých sumách privilegovaným klientom banky tesne pred kolapsom.

 

Malá zmienka z histórie miestneho bankového systému nám pomôže. Privatizácia islandských bánk v rokoch 1998-2003 bola hlboko defektná. V slávnostnom príhovore na adresu premiéra v roku 2004, pravdepodobne vydaná s  predchádzajúcim súhlasom premiéra, vtedajší vydavateľ Morgunbladid-u, neoficiálneho orgánu Strany nezávislých, napísal, že vzhľadom na to, že Strana progresívnych si zabezpečila svoj nárok na druhú najväčšiu štátnu banku – Búnadarbanski, premiér „považoval za nevyhnutné, aby Landsbanki skončila v rukách osoby, ktorá má minimálne napojenie na Stranu Nezávislých“ (Gunnarson, 2004, p. 467). Po krachu kancelária premiéra odhalila, že bývalá spoločnosť Rusko-otec-a-syn zo St. Petersburgu, ktorá “kúpila“ Landsbanki, si požičala od Búnadarbanki značnú časť sumy, ktorou zaplatili štátu za banku. Na oplátku, kupujúci Bunadarbanku si požičali značnú časť ich obchodných nákupných cien od Landsbanki a podľa všetkého vytvorili druhého falošného zahraničného partnera, len aby ich ponuka bola zaujímavejšia. Dlh z kúpy Lansbanki ostáva nesplatený a prostredníctvom zložitého úrokovania sa viac ako zdvojnásobil od roku 2003. Niektorí politici a ich priatelia sa stali veľmi bohatí. Tri roky po bankrote parlament ešte nerozhodol o začatí vyšetrovania vo veci privatizácie bánk. Ale odbočíme.

 

Po posúdení sťažností Najvyšší súd vyslovil ústavnému výboru neplatnú voľbu v tom, čo v prvom rade musí byť považované za príklad národných volieb, ktoré boli zrušené v demokracii na základe chatrných dôvodov zhrnutých doktorom Reynirom Axelssonom, matematikom na Islandskej univerzite. Ako rozhodnutie Najvyššieho súdu, tak i Axelssonova analýza sú dostupné v angličtine. Axelsson (2010) zhrnul svoju analýzu nasledovne:

Jediný skutočný a značný nedostatok vo voľbách bol, že Najvyšší súd zrušil voľby rozhodnutím, ktoré je preukázateľne založené na falošnom odôvodnení a pochybných zdrojoch práva. … Rozhodnutie Najvyššieho súdu nie je rozsudkom. Preto by bolo bez pochýb teoreticky možné referovať to súdnemu dvoru; v prípade ak sa prípad vráti Najvyššiemu súdu, všetci sudcovia súdu by boli prehlásení za neschopných svojej funkcie a museli by byť vymenovaní noví sudcovia pre tento konkrétny prípad. Je však veľmi nepravdepodobné, žeby sa tak stalo. Následkom toho rozhodnutie Najvyššieho súdu nebude môcť figurovať v pozícii extrémne nebezpečného precedensu v histórii islandskej jurisdikcie.

 

Rozhodnutie Najvyššieho súdu bolo chápané ako pokus zainteresovaných zmariť demokratický proces vytvorenia ústavného výboru v jeho zárodku. Takéto niečo by ste obvykle nečakali v severských krajinách  - Taliansko možno, alebo Japonsko či Rusko, ale nie v Škandinávskych krajinách. Ale potom by ste ani neočakávali, že sa dočkáte čohosi takého, kedy viacero vysokopostavených členov strany, ktorej najviac členov bolo zapletených do sporu so zákonom od roku 1944, vrátane pretrvávajúceho sekretariátu Ministerstva financií, ktorý si odpykáva svoj dvojročný pobyt vo väzení za vnútorné machinácie na akciovom trhu v Landsbanki. Rozsudok bol vydaný Najvyšším súdom v roku 2012. (Ďalej sa povráva medzi právnickými expertmi o analýze právnických dokumentov, že jeden zo sudcov z Najvyššieho súdu - oddaný člen strany, ktorý predtým ako bol vymenovaný na lavicu sudcov a bol uprednostnený pred 3 ďalšími omnoho kvalifikovanejšími kandidátmi, podľa správy rady hodnotiacej kandidátov podal tento sudca sťažnosť, ktorú Najvyšší súd na čele s tým istým sudcom vedúcim obvinenie použil ako predlohu na zrušenie platnosti volieb. Toto však nebolo dokázané).

 

Parlament reagoval na rozhodnutie Najvyššieho súdu vymenovaním 25 volených zástupcov na Ústavný výbor, pričom preskúmavali adekvátne právne nariadenia Ústavného výboru. Z 25 volených predstaviteľov, 10 žien a 15 mužov, všetci až na jedného akceptovali vymenovanie vlády. Osoba, ktorá sa zdržala hlasovania bola nahradená osobou, ktorej pripadlo 26. miesto v celkovom volebnom poradí. Pravdepodobne tak bolo  naplánované, oponenti projektu využili zásah Najvyššieho súdu na spochybnenie legitímnosti Rady, odkazujúc na ňu ako na nepodstatnú “konferenciu”, ktorej by nik nemal venovať pozornosť. Iní sa pýtali: ak chcel parlament vymenovať 25 ľudí a dosadiť ich do Ústavného výboru, ktorí 25 kandidáti by boli vhodnejší na túto úlohu ako tí 25, ktorí boli zvolení takým spôsobom, ktorý dokonca aj samotný Najvyšší súd uznal za dôveryhodný a že spôsob nebol ovplyvnený technickými príčinami, o ktorých sa povrávalo a pochybovalo. Toto je kľúčový bod: Najvyšší súd zrušil voľbu bez toho, aby vyhlásil, že volebné výsledky boli ovplyvnené vyššie zmienenými problémami.

 

VII. Návrh ústavy: Predbežné kroky

Bolo jasné už od začiatku, že ľudia chceli zmenu.

Aby sa zachovali uznesenia Národného zhromaždenia zvolaného v predchádzajúci mesiac, odpovede, ktoré poskytli kandidáti Ústavného zhromaždenia pred novembrovými voľbami 2010, odrážali široký súlad v tom, že sú nevyhnutné podstatné zmeny. Zakladajúc na odpovediach od 23 z 25 kandidátov, ktorí boli zvolení (dvaja sa nezúčastnili):

- 19 z 23 odpovedalo, že hlasovali za zmenu ústavy;

- 22 súhlasilo s rovnakými právami v celej krajine;

- 22 bolo za verejné vlastníctvo prírodných zdrojov;

- 21 bolo za častejšie národné referendum

- 20 sa vyjadrilo pre posilnenie práva na informovanosť

- 20 vyjadrilo svoje nie kabinetu ministrov, ktorí si chceli udržať svoje kreslá v parlamente;

- 18 bolo za zachovanie prezidentovho práva odvolať sa na národné referendum;

- 18 nesúhlasilo s povolením ministrom vymenovať verejných zástupcov podľa svojho uváženia,

- 16 bolo za povolenie voličom vhodiť do volebnej urny aj hlasovací lístok so zakrúžkovaným jedným kandidátom a nie celou stranou.

- a v neposlednom rade, všetci 23 boli proti tomu, aby minister spravodlivosti (teraz minister vnútorných záležitostí) mohol vymenovávať sudcov podľa svojej vôle.

 

Aby sme pochopili, prečo tomu tak bolo, že 23 z 23 tak hlasovali, nám pomôže prierez naprieč celou históriou republiky, kedy prevažná väčšina vymenovaných sudcov bola dosadená ministerstvami patriacimi dvom najdlhšie vládnucim stranám, Strane nezávislých a Strane progresívnych. Podľa výsledkov volieb bola dôvera verejnosti smerom k súdom rovnako dlho na tej nízkej úrovni ako to bolo aj v prípade dôvery v parlament. Problém pretrval. V roku 2011 podľa obchodného a mediálneho prieskumu (v orig. „Market and Media Research“) len jeden respondent z troch[1] prejavil vysokú mieru dôvery v súdny systém v porovnaní s jedným kandidátom z desiatich[2], ktorý prejavil veľkú dôveru v parlament[3].

Aby sme si to zhrnuli, volení zástupcovia sa dožadovali väčšej demokracie, väčšieho rešpektu a so zreteľom na ľudské práva, prísnejším systémom vzájomnej kontroly a vyváženia medzi zložkami moci, väčšiu transparentnosť a menej korupcie.

 

Prieskum verejnej mienky ukázal, že všeobecná dohoda medzi volenými zástupcami a medzi 523 kandidátmi odzrkadlila nielen sentiment Národného zhromaždenia, ktoré navštívilo 1000 náhodne vybraných občanov, ale ukázalo aj verejnú mienku. Napríklad všeobecný súhlas kandidátov o potrebe formulovať, alebo skôr  znovu potvrdiť práva občanov na vlastníctvo prírodných zdrojov, sa zhoduje s anketou, ktorej výsledky sa po celé roky udržiavali na úrovni okolo 70%. Tu voliči vyjadrili, že nesúhlasia s diskriminačnou povahou rybárskeho priemyselného systému, ktorý zmenil malé skupiny podnikateľov na miliardárov a väčšinových majiteľov cenných papierov, ktorí môžu ovplyvňovať politické rozhodnutia. Národné zhromaždenie zopakovalo stanovisko voličov. Ústavný výbor zhodnotil, že je povinný zvážiť rozhodnutie Národného zhromaždenia podľa zákona. Preto nikto nebol prekvapený, keď Ústavný výbor odobril a posunul do parlamentu ústavný návrh zákona[4], ktorý by v prípade ratifikácie v národnom referende spôsobil, že by nasledovalo dôkladné prešetrenie Islandskej ústavy.

 

Už v počiatkoch práce Ústavnej rady (v orig. „Constitutional Council“) bolo jasné, že väčšina jej členov chce začať s čistým plánom, spísať radšej novú ústavu od úplného začiatku, ako prerobiť tú starú. Aj keď sa rada jednohlasne zhodla na schválení návrhu novej ústavy po štvormesačnej práci, počet hlasov 25:0, treba dodať, že šlo o neobyčajnú udalosť, neberúc ani do úvahy fakt, že navrhnuté reformy sú ďalekosiahle a radikálne v mnohých smeroch. Návrh kladie dôraz na prísnejší systém vzájomnej kontroly medzi tromi rezortmi vlády ako aj medzi výkonnou mocou a zákonodarnou. Do popredia stavia transparentnosť, bezúhonnosť, ochranu životného prostredia a výkonné a férové jednanie, plus garantuje štátu štatút vlastníka prírodných zdrojov. Zameriava sa na potlačenie korupcie a utajovania, zatiaľ však tieto dva termíny ostávajú nepopísané. Súčasne návrh sľubuje pokračovanie a stabilitu dodržiavaním a upevňovaním semi-prezidentského systému parlamentnej vlády navrhnutého v predošlej ústave z roku 1944. Vskutku, kým sa bude dodržiavať systém ľudom zvolený prezident s potenciálne podstatnými oprávneniami, úlohou návrhu bude zmeniť Islandský vládny model z toho z roku 1944 na obraz “obmedzeného parlamentarizmu“ v súlade s ústavnými článkami  Kanady, Nemecka, Indie, Talianska, Japonska, Južnej Afriky a ďalších krajín (Ackerman, 2000).

 

Krátka preambula v prvej osobe plurálu naznačuje charakter:

„My, obyvatelia Islandu, mienime vytvoriť spravodlivú spoločnosť s rovnakými príležitosťami pre každého. Rozličný pôvod nás obohacuje všetkých, a spoločne sme zodpovední za dedičstvo predošlých generácií, krajinu, históriu, prírodu, jazyk a kultúru.

 

Island je slobodný a suverénny štát, stojaci na základných kameňoch slobody, rovnosti, demokracie a ľudských práv.

 

Vláda má pracovať pre blaho obyvateľov krajiny, upevňovať ich kultúru a rešpektovať rôznorodosť ľudského života, krajiny a biosféry.

Je naším cieľom zachovávať a udržiavať mier, bezpečie, zdravie a šťastie medzi nami spolu s budúcimi generáciami. Sme odhodlaní spolupracovať s ostatnými národmi v záujme mieru a rešpektu k Matke Zemi a celému ľudstvu.

 

V tomto smere prijímame novú ústavu ako najvyšší zákon krajiny, ktorú je povinný dodržiavať každý občan.“

VIII. Hlavné myšlienky a prekážky

 

Preferovaný zoznam podmienok bude bez pochýb u každého, ako člena snemu tak čitateľa návrhu zákona, rozdielny. Tu by som rád predostrel a upozornil na niekoľko hlavných myšlienok návrhu ústavy ako to vidím ja. Začnem s dvomi článkami, ktoré považujem za najdôležitejšie a ktoré spôsobia najväčší vzdor z radov odporcov návrhu zákona. Tieto dva články obsahujú ľudské práva v dvoch dimenziách, vo volebnom systéme, ako aj v prípade obhospodárovania prírodných zdrojov. Dôraz na ľudské práva v návrhu zákona zobrazuje vývoj medzinárodnej verejnej mienky a sprievodný jav - šírenie ústavných práv po celom svete za uplynulé roky. Napríklad v roku 2006 jedna tretina svetových ústav obsahovala paragraf zastávajúci právo na slobodný prístup k informáciám o vládnych krokoch, presne ako v Islandskom návrhu zákona (viď Oddiel XII.), ak to porovnáme s 2 percentami v roku 1946. Právo na život podporované len jednou tretinou svetových ústav z roku 1946 bolo zahrnuté až v roku 2006 do každej štvrtej z piatich ústav; vrátane islandského návrhu. Goderisa a Versteega (2011, tab. č. 1) dokumentujú evolúciu 108 rôznych typov ústavných práv z rokov 1946-2006. Taktiež v roku 2012 Goderis a Versteeg vypracovali záznam o nedodržiavaní a poškodzovaní ľudských práv v USA a inde po 11. septembri 2001 s nárastom násilia proti právam fyzickej integrity doma a v zahraničí. V krajinách s nezávislou súdnou správou mohli súdy zabraňovať takýmto porušeniam práv.

 

Tak prečo by niektorí islandskí politici namietali na už vyššie zmienené články týkajúce sa volebného systému a spravovania prírodných zdrojov, ktorých účelom je zabezpečiť ľudské práva?

Po prvé, ústavná ochrana princípu “jedna osoba má jeden hlas“ a právo voličov hlasovať skôr za jedincov ako za kandidačnú listinu bude značnou prekážkou pri opakovaní voľby množstva už zasadajúcich členov parlamentu. Tí boli dosadení priamo a tento článok takmer isto zaručí, že niektorých z nich nebude možné opätovne zvoliť, pretože sú len výsledkom volebného systému, ktorý dovoľoval politickým stranám vymedziť tzv. “bezpečné miesta“ (v orig. “safe seats“) kandidátom s nízkymi volebnými výsledkami a zníženou aktivitou počas svojej politickej činnosti. Žiadať však niektorých členov parlamentu, aby odobrili tento zákon je ako žiadať prasa, aby sa nenahnevalo na dedinčanov v čase zabíjačky. Toto je ten zlomový moment, prečo ústavy spisujú zástupcovia ľudí a nie politici. Hlavným dôvodom ale je, že „jedna osoba má jeden hlas“. Hlavnou myšlienkou je, že spôsob jeden človek = jeden hlas je základným aspektom ľudských práv, ako opakovane uvádzali vo svojich správach zahraniční inšpektori o islandských parlamentných voľbách. Takisto   i národné zhromaždenie žiadalo o volebnú reformu v súlade s týmito požiadavkami.

 

Po druhé, keď zvážime, do akej miery boli banky štedré k politickým stranám a osobitne aj k politikom uvedených v správe ŠVK, je pravdepodobné, ak nie takmer isté (z dôvodu verifikácie, viď nižšie), že niektoré strany a politici boli taktiež štedro odmenení vlastníkmi plavidiel, ktorým politici zaručili prístup k rybárskym oblastiam prostredníctvom vymedzenia voľne nahraditeľných lovných kvót. Jeden príklad postačí. Počas vážnych finančných problémov sa v najčítanejšom denníku Islandu Morgunbladid vystriedalo v priebehu rokov niekoľko majiteľov. Na krátky čas sa ocitli noviny dokonca i vo vlastníctve otca Landsbanki otec-a-syn, o tejto dvojici sme už vraveli predtým (viď Oddiel VI), ale v roku 2009 vyhlásil bankrot v jednej z najväčších osobných likvidácií, ktorá bola kedy zaznamenaná (750 miliónov dolárov). Následne boli noviny prevzaté vdovou po privilegovanom vlastníkovi lodí, ktorý zbohatol po bezplatnom prerozdelení rybolovných kvót. Počas riadenia novín novým vlastníkom zdiskreditovali Islandské noviny premiéra stojaceho na čele vlády v rokoch 1991-2004, ktorý sa chcel dať vymenovať za šéfa centrálnej banky, no bol z tohto postu odvolaný po tom, čo došlo ku krachu a zároveň bol menovaný aj za vydavateľa Morgunbladid - zhruba podobná situácia nastala, keď sa mal stať Richard Nixon vydavateľom Washington Post, aby sa uistil o správnom  krytí kauzy Watergate. Morgunbladid teraz bojuje zubami-nechtami proti ústavnému návrhu. Nedošlo k žiadnemu verejnému vyšetrovaniu podozrivých finančných operácií medzi vlastníkmi lodí a politikmi. Odobratie privilégií vlastníkom lodí na základe návrhu zákona bez pochýb sklame nielen ich, ale aj ich spojencov v politických kruhoch. Ako ďalší príklad by som uviedol, keď predošlý vydavateľ Morgunbladid popísal následky systému rybárskej ekonomickej politiky po roku 1990: „Členovia parlamentu z dedinského prostredia sympatizovali bez výnimky s držiteľmi kvót…postaviť sa vlastníkom kvót v poľnohospodárskych oblastiach totiž znamenalo politickú samovraždu“ (Gunnarsson, 2009, p. 206).

 

Je tu ale ďalší hlavný dôvod, prečo návrh novej islandskej ústavy bude pravdepodobne čeliť odporu. Účelom každej ústavy je okrem iného aj zaručiť práva populácie voči štátu a ďalším občanom. Niekoho práva sú iného povinnosti. Cieľom podmienky „jedna osoba má jeden hlas“ je, aby sa zredukoval vplyv tých, ktorých zvolenie malo väčšinovú váhu v predošlých parlamentných voľbách. Po vidieckych voličoch je žiadané, aby ustúpili tým, ktorí chcú podporovať rovnosť. Vyhlásenie, že prírodné zdroje patria všetkým, bolo myslené spôsobom, že je nevyhnutné presunúť ekonomický a politický vplyv od tých, ktorým bol v minulosti udelený voľný prístup ku kvótam rybolovu, pričom sú tieto kvóty podľa práva definované ako verejné vlastníctvo. Privilegovaní vlastníci lodí boli požiadaní, aby ustúpili ostatným z dôvodu rovnosti a spravodlivosti. Odstavec o ochrane životného prostredia má za cieľ zadržať tých, ktorí by chceli znečisťovať životné prostredie bez možnosti udelenia pokuty. Znečisťovatelia boli požiadaní, aby neprotestovali. Zákon o práve na informácie hovorí o zabránení správania sa tých, ktorí až doteraz mali prospech z neoprávneného mlčania a podobne. Akékoľvek ústavné referendum zahŕňa spor medzi úzkymi a verejným záujmom.

 

Dovoľte mi teraz predniesť pár kľúčových bodov k návrhu ústavy (Kapitoly IX až XIV čerpané z Gylfasona, 2011b).

IX. Jedna osoba, jeden hlas

 

Článok 39 o voľbách do parlamentu uvádza, že „hlasy voličov v celej krajine majú niesť rovnakú váhu“. Je to dôležité, pretože členovia parlamentu z dedinských oblastí majú v súčasnosti menej voličov za sebou ako ich parlamentní kolegovia z Reykjakvíku, s ďalekosiahlymi politickými a ekonomickými následkami. Ten istý článok hovorí: „Volič si vyberá jednotlivých kandidátov z kandidačnej listiny volebného obvodu alebo z celonárodnej listiny alebo z oboch. Volič má tiež možnosť označiť jeden celý obvod na kandidačnej listine alebo označiť celú kandidátku celoštátnej listiny, a v takom prípade volič dal všetkým kandidátom rovný hlas.“ Voliči preto musia mať možnosť voľby či za stranu alebo za konkrétneho politika na rôznych kandidačných listinách. Záleží na tom z dôvodu, o.i. že korupcia je bežnejšia v krajinách s nízkym počtom volebných okresov a kandidačných listín ako v krajinách s vysokým počtom volebných okresov, kde majú voliči možnosť voliť jednotlivých kandidátov (Persson a Tabellini, 2005, 7. kapitola). V podstate článok 39 ustanovuje, že voliči môžu voliť ako osobu tak strany, dokonca aj z kandidačnej listiny, čo zabezpečuje minimálne rovnocenné zastupovanie regiónu tak isto ako spôsob volenia, že na jednu osobu pripadá jeden hlas. Článok tiež tvrdí, že: „Prostriedky na podporu rovnosti ako mužov tak žien v Althingu musia byť stanovené v právnych predpisoch o voľbách.“[5]

 

Pokračujúca potreba podrobných ústavných ustanovení týkajúcich sa volieb parlamentného systému vyplýva zo skutočnosti, že skoršie zmeny volebnej klauzuly boli využité na naliehanie prevládajúcich politických strán na zachovanie svojich práv prostredníctvom nerovných hlasovacích práv. V priebehu takmer celého 20. storočia počet potrebných volebných hlasov na zvolenie člena parlamentu vo volebnom obvode Reykjavíku bol dva, tri a niekedy až štyrikrát vyšší ako počet potrebných volebných hlasov z vidieckeho volebného obvodu potrebných na zvolenie člena parlamentu, a tak by sa dosiahol žiadaný efekt – každý jeden hlas, i hlas farmára, mal mať rovnakú váhu. Do roku 2003 si provincie udržali svoju väčšinu v parlamente aj keď takmer dve tretiny obyvateľov teraz žije v Reykjavíku. Obozretná odchýlka vsadená do zákona, okrem iného vyústila do zanedbania vzdelania na vidieku. Vidiecki politici sa viac zaujímajú o cesty a mosty ako o vzdelanie. Okrem toho, priveľa vzdelávania môže byť nebezpečné pre úrady; dobre známy fenomén; spomeňte si na Haiti pod vládou Papa Doca alebo Kongo pod vládou Belgicka: “Pas d‘ élites, pas d‘ ennemis“ (Žiadne elity, žiadni nepriatelia). Ako ďalší príklad môžeme uviesť talianske vlády a výkonné moci v kolóniách Eritrea, ktorí dlho podporovali politiku obmedzeného vzdelania len za účelom zaistenia si tichého súhlasu občanov počas volieb (Wrong, 2006, s. 67). Nech je ako chce, volebná zaujatosť na Islande spomalila migráciu do Reykjavíku spoločne s vychýleným prechodom zo strnulej, kváziplánovanej ekonomiky smerom ku flexibilnejšej trhovo zmiešanej ekonomike a skĺzla do podobne zdráhavej a pomalej depolitizácie ekonomického života vrátane bánk, ktoré boli privatizované až v rokoch 1998-2003, ako už bolo skôr zmienené, pár rokov po tom, čo bola privatizácia komerčných bánk vo východnej a strednej Európe a v baltských krajinách dokončená. V parlamentných voľbách z roku 1927 sa stal extrémny prípad, kedy Strana Progresívnych získala väčšinu miest v parlamente a to s podporou až celej jednej tretiny voličských hlasov čo nasmerovalo Island na cestu ochrany, sebareflexie v ekonomike i politike, čo pretrvalo generáciu ak nie dlhšie.

 

 

X. Prírodné zdroje

 

Článok 34 stanovuje:

 

Prírodné zdroje Islandu nie sú v súkromnom vlastníctve, ale sú spoločným a stálym majetkom národa. Nikto nesmie získať prírodné zdroje a k nim pridružené práva do osobného vlastníctva alebo neustáleho používania, a nikdy nesmú byť predané či (vy)dané do zálohy. Zdroje vlastnené štátom zahŕňajú zdroje ako chovné stanice rýb a ďalšie zdroje z mora či z dna mora v rámci Islandskej jurisdikcie a práva na zdroje vody a práva na stavbu elektrární na geotermálnu energiu a práva na ťažbu. Štátne vlastníctvo zdrojov v istej hĺbke by malo byť stanovené zákonom. Využitie zdrojov by malo byť riadené udržateľným rozvojom s podporou verejného záujmu. Vládni predstavitelia spoločne s tými, ktorí využívajú zdroje, sú zodpovední za ich ochranu. Na základe zákona môžu vládni činitelia zaručiť povolenie pre používanie alebo spotrebu zdrojov alebo iných obmedzených verejných zdrojov po hlbokom zvážení a po primeranú dobu. Takýto súhlas by mal byť vydaný tak, aby nikoho nediskriminoval a nezaručil by nikomu ako dedičné vlastníctvo, tak neobmedzenú kontrolu nad zdrojmi.

 

Výraz „po hlbokom zvážení“ znamená za plnú trhovú cenu – čo je tá najvyššia cena, ktorú je ochotný ktokoľvek zaplatiť napr. na trhu, na aukcii alebo po dohode so štátom ako zástupcom pre oprávneného vlastníka zdrojov, národa – o práve využívať zdroje, o ktorých hovoríme. Toto naznačuje jasnú odchýlku od súčasných praktík, kedy bol vlastníkom plavidiel povolený prístup k cennému spoločnému vlastníctvu rybých kvótam, spočiatku boli zadarmo a potom neskôr za nepatrný poplatok, čo bola vlastne diskriminačná a tak tiež neústavná praktika podľa Výboru OSN o ľudských právach (v orig. „United Nations Committee on Human Rights“, 2007). Ústavný výbor diskutoval o možnosti nahradenia termínu „hlboké zváženie“ termínom „spravodlivé posúdenie“, ale návrh bol zamietnutý s tým, že „spravodlivé posúdenie“ by mohlo byť vnímané ako ústavou chránená ponuka na zľavu tým, ktorí vydávajú povolenie na použitie alebo využitie zdrojov. A ďalej, formulácia „spravodlivé posúdenie“  by zaviedla prvok diskriminácie v návrhu zákona v rozpore klauzuly rovnosti (článok 6) pretože dodatok o práve vlastníctva (článok 13) hovorí, že:

 

Právo súkromného vlastníctva má byť nedotknuteľné. Nikto by sa nemal vzdať svojho vlastníctva, pokiaľ sa nestane verejným záujmom. Takéto opatrenie si však vyžaduje právne povolenie a celkové vyrovnanie má byť vyplatené. Vlastnícke práva predstavujú ako povinnosti, tak aj obmedzenia v súlade so zákonom.

 

Ako ústava z roku 1944, návrh zákona predurčuje „plnú mieru kompenzácie“ pre súkromných vlastníkov a má za povinnosť zaobchádzať s ostatnými vlastníkmi rovnako. Paragraf týkajúci sa prírodných zdrojov a článok o ochrane životného prostredia je zakotvený v kapitole „Ľudské Práva a Príroda“. Konáme tak, aby sme zdôraznili situáciu s ľudskými právami a menežovaním prírodných zdrojov.

Všimnite si tiež zmienku „spoločné a trvalé vlastníctvo národa“. Niekoľko ústav (vymenujem niektoré: Čína, Čile, Ghana, Kuvajt a Rusko) vyhlasujú, že prírodné zdroje sú štátnym vlastníctvom. Poniektoré ústavy zas zastávajú rozporuplné názory, alebo dokonca mlčia v otázke prírodných zdrojov. Tak napríklad ústave Nigérie postačujú nasledujúce riadky, že „štátne materiálne zdroje sú využívané a distribuované v čo najlepšej možnej miere ako je to len možné s cieľom slúžiť verejnému blahu.“

 

Islandský návrh zákona sa však jednoznačne líši vo svojej explicitno-koncepčnej podstate a to v termínoch „národné vlastníctvo“ a „štátne vlastníctvo“. Štátne vlastníctvo – kancelárske budovy napríklad – môžu byť predané alebo sľúbené do daru podľa vôle štátu. Národné vlastníctvo sa líši v tom, že „nemôže byť nikdy predané alebo založené“. Formulácia  „trvalé vlastníctvo národa“ sa zhoduje so znením zákona z roku 1928 týkajúceho sa národného parku v Thingvelliri, ktoré znie: „Chránená krajina musí byť pod ochranou parlamentu a súčasťou trvalého vlastníctva národa. Nemôže byť nikdy predaná alebo figurovať ako záloha.“ To znamená, že súčasné generácie zdieľajú Thimngvellir a prírodné zdroje spoločne s budúcimi generáciami a teda nemajú právo voľne disponovať so zdrojmi pre svoj vlastný prospech. Tieto zákazy a obmedzenia sa vzťahujú na prírodné zdroje rovnako ako aj na práva spojené so zdrojmi.

 

Aby sme objasnili význam práv národného vlastníctva ako protikladu k tomu štátnemu vlastníctvu prírodných zdrojov, článok týkajúci sa prírodných zdrojov predchádza korešpondujúcemu článku o kultúrnych hodnotách (článok 32):

Cenné národné bohatstvo, ktoré prináleží islandskému kultúrnemu dedičstvu, ako národné relikvie a staroveké rukopisy, nesmú byť ani zničené ani odovzdané do trvalého vlastníctva alebo používania, predané či sľúbené.

 

 

Súčasné generácie majú za povinnosť zachovať národné vlastníctvo kultúrnych statkov ako aj (obnoviteľné) prírodné zdroje pre ešte nenarodené, budúce, generácie. Štátne vlastníctvo neurčuje takúto povinnosť.



[1] http://mmr.is/frettir/birtar-nieurstoeeur/186-traust-a-haestaretti-dvinar

[2] http://mmr.is/frettir/birtar-nieurstoeeur/231-dregur-ur-trausti-til-stjornarandstoeeunnar

[3] Podľa Ackermanovej (2004) hypotézy, že prostredníctvom zainteresovania verejnosti ľudia nadobudnú omnoho pozitívnejší pohľad na svoju vládu a vládne inštitúcie, by bolo zaujímavé empirickou metódou zistiť, či delegáti v Národnom zhromaždení si zachovali nedôveryhodnosť ako v parlamente tak aj medzi ľuďmi.

[4] http://stjornarskrarfelagid.is/wp-content/uploads/2011/09/Iceland_New_Constitutional_Bill.pdf

[5] Rodová rovnosť prostredníctvom kladných činnosti môže byť tiež nápomocná v bankovom a finančnom svete so zreteľom na empirický dôkaz, že ženy omnoho viac nerady riskujú ako muži (Barber and Odean, 2001). Lehmannove sestry by možno ešte boli na finančnom trhu.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

KOMENTÁRE

Ako delfíny neprežili v službách ruského štátu

Plán počítal s 500 druhmi zvierat. V súčasnosti je v oceániu asi tridsať zvierat.

TECH

Bývalý šéf Newyorskej univerzity: Šikovní ľudia tu boli skôr ako školy

Existujú rôzne formy univerzitného vzdelania, najdôležitejšie je nájsť študentom to najvhodnejšie, hovorí pre SME JOHN SEXTON.


Už ste čítali?